Proste aby bol celý svet zasadený do pevného logického rámca vzťahov, dejov a následností, či podmieneností a aby to všetko spolu tvorilo jeden pevný kompaktný a koherentný celok.
Avšak skutočnosť je taká, že ak by k takémuto niečomu naozaj došlo a svet by sa naozaj takto usporiadal, tak by zrazu všetko zamrzlo, ustrnulo v okamihu ako kus vychladnutej lávy, či ľad.
Realita je v skutočnosti taká, že aby sa niečo dialo, musia byť všetky stavové i dejové štruktúry disipatívne, to znamená ďaleko od rovnováhy. Niečo ako kyvadlo, ktoré sa neustále snaží dostať do rovnováhy ale jeho zotrvačnosť daná výškou kyvu ho neustále núti, aby sa hýbalo.
Áno, princípom je snaha všetkého sa zastaviť a upadnúť do nemennosti, čiže akejsi dokonalej a absolútnej harmónie, avšak našťastie náš vesmír je plný energie, ktorá neustále všetkému dodáva silu a tá veci neustále núti niečo robiť – hýbať sa a tým sa dotýkať, ovplyvňovať, prenášať informácie, tvoriť vyššie synergické celky, korporácie a emergencie, kedy z viacerých podobných celkov vzniká nový s úplne novými vlastnosťami.
Nuž a toto všetko je viac menej náhodný proces. Element, ktorý poskakuje sem a tam, vôbec nevie s ktorým elementom sa v najbližšej sekunde, dni, mesiaci či roku stretne a vytvorí s ním niečo strategicky zmysluplné a životaschopné. Je proste v stave ustavičnej náhodnosti a nepredvídateľnosti, pretože v opačnom prípade, ak by to vedeli všetky elementy, tak by sa pospájali jediným druhom väzieb a tým by sa systém opäť ocitol v stave nemennosti, ustrnul by a zamrzol.
Preto by bez chaosu náš svet nemohol existovať, avšak aj tento chaos musí mať určité atribúty limitnej stability, pretože ak by ho bolo príliš, tak by sa z neho nič zmysluplného pevného a logického nevynorilo a náš svet by bol len jedna obrovská hmýriaca sa hmla. Avšak aj tieto atribúty stability sa neustále menia – tak isto podliehajú dynamike zmien plynúcich z náhodností a nepredvídateľností ako celá štruktúra, štruktúry nad štruktúrou i štruktúry vnorené do štruktúr samotných.
Rada v tejto súvislosti používam analógiu z oblasti fyziky pevných látok, konkrétne látky, ktorá je vo fyzike známa ako spinové sklo.
Spinové sklo je látková štruktúra miniatúrnych magnetov, ktoré majú tri podoby správania v závislosti od toho, akú má táto štruktúra teplotu. Ak má teplotu nízku, tak všetky magnety majú rovnakú orientáciu a celá štruktúra sa správa ako jeden veľký magnet. Ak má štruktúra vysokú teplotu, tak každý magnet má rozdielnu orientáciu a systém sa správa chaoticky. Avšak medzi týmito dvoma teplotami existuje tzv. Curierova teplota, pri ktorej sa systém magnetov správa aj chaoticky, aj usporiadane, je v tzv. kritickom stave – v stave maximálnej disipácie. Vtedy sa stane to, že magnety vytvárajú rôzne geometrické obrazce, ktoré sa neustále menia, štruktúra je dynamická a živá.
Predstavme si, že by sme žili v tomto magnetickom svete a že teplota by bola udržovaná pod Curierovým bodom. Všetky magnety by ukazovali do rovnakého smeru a veľmi vzácne by sa od neho odchyľovali. Všetci naši priatelia by sa chovali rovnako a život by bol jedna dlhá monotónna nemennosť. Svet by mal pevné zákony, bol by stále pokoj a nediali by sa žiadne zmeny. História by bola veľmi nudná. Vlastne by nebola vôbec žiadna história, pretože záznam nerušenej rovnakosti nie je história, ale jej absencia.
Teraz miesto toho predpokladajme, že by sa teplota zvýšila nad Curierovú hodnotu. Všetky magnety by sa divoko a náhodne preklápali sem a tam a čo robí v jednom momente jeden magnet, by nemalo vôbec žiadnu spojitosť s tým, čo by robili jeho susedia. V tomto šialenom svete by sme sa nemohli spoliehať na žiadneho priateľa, nebolo by ani zdanie nejakého spoločenstva, žiadna podoba poriadku a minulosť by bola záznamom náhodných zmien bez akéhokoľvek zmyslu. Opäť nudný svet, pretože jediná vec ktorú by sme mohli o ňom povedať je, že je náhodný a chaotický.
Avšak všetko sa zrazu zmení, ak by sme teplotu vyladili presne na Curierovú hodnotu. Náhle by mal ktorýkoľvek magnet značný vplyv na svojich susedov, ale nie tak veľký, že by sa všetci chovali uniformne. Spoločnosť by bola naplnená skupinami všetkých veľkostí, alianciami, ktoré by sa presúvali spôsobom, ktorý by nebol ani úplne náhodný, ani úplne usporiadaný. Príležitostne by sme spozorovali masové hnutia, založené jedným alebo niekoľkými magnetmi, ktoré by neočakávane prešli celým svetom. História by sa zdala na konci, až do tej doby, keby po nejakej kľudnej perióde nepredvídateľnej dĺžky, iné masové hnutie zmenilo orientáciu. Žiadne hnutie by nebolo presnou kópiou iného predchádzajúceho a každá zmena by bola vo svojich detailoch odlišná od všetkého doposiaľ známeho. Pri pohľade späť do histórie by sme našli fascinujúce schémy, ktoré majú štruktúru i náhodnosť, oboje premiešané prekvapujúcim a vzrušujúcim spôsobom. Len na chvíľu by sa zdalo, že veci sú usadené a predvídateľné, keď tu zrazu by iná veľká fluktuácia uviedla svet do nového zmätku. História by bola extrémne zaujímavá.
Ak však stavy takejto dynamickej štruktúry vynesieme do časových grafov, zistíme ďalšie pozoruhodné zákonitosti. Zistíme, že princípom organizácie je aj napätie, kritický stav, ktorý ak dosiahne určitý prah, tak systém bifurkuje – buď sa zrúti, alebo sa zásadne zmení. A tieto deje sú časovo samopodobné – z hľadiska histórie sa organizujú do fraktálnych štruktúr, ktoré sú bezškálové.
To znamená, že napríklad v ekonomike ani v histórií neexistuje žiadna typická priemerná kríza. Medzi veľkosťami kríz existuje len mocninová závislosť. To znamená že logika, ktorou sa ekonómovia i historici uspokojujú daná predpokladom že ak niečo veľké alebo zničujúce bolo, tak je málo pravdepodobné že sa to v najbližšom čase zopakuje, tu neplatí. Môže kedykoľvek úplne nečakane prísť ešte väčšia kríza a naopak – očakávaná kríza po dlhom období stability vôbec nemusí prísť jednoducho preto, pretože my nikdy nevieme, z akej perspektívy mocninovej závislosti sa máme na fraktálnu štruktúru pozerať.
Princípom každého fraktálu je nerovnosť, pretože pri Curierovej teplote v spinovom skle sú vzájomne interagujúce zhluky a obrazce, vždy veľkostne rozdielne. Tento princíp platí aj v ekonomike, pretože aj v ekonomike je nutná nerovnosť na to, aby vôbec fungovala. Jednoducho preto, pretože na pohyb je nutná disipácia (prúdenie) energie a tá bez nerovnosti nemôže prúdiť (presúvať sa) rovnako ako energia toku rieky, ktorá je daná rozdielom výšky jej prameňa a jej dolného toku.
Snáď najkrajším príkladom vzniku prirodzenej, človekom vytvorenej spontánnej nerovnosti je veľkosť miest. Je to zvláštne, ale veľkosť miest všade na svete vytvára tak isto fraktálne štruktúry. Napríklad počet miest s (X) obyvateľmi je o koeficient (K) nižší, ako počet miest s (X deleno dva) obyvateľmi a o ten istý koeficient (K) je počet miest (X krát dva) zasa nižší, ako počet miest s (X) obyvateľmi a tak ďalej a tak ďalej. A platí to všade, v USA, v Európe, ba aj na Slovensku. Inými slovami neexistuje žiadne priemerné - zvonovinovou krivkou štatisticky určené veľké mesto, ktorých by bolo najviac. Nech sa na veľkosť pozrieme z hľadiska akýchkoľvek veľkostných kategórií – vždy tu nachádzame rovnaký vzorec fraktálnej samopodobnosti.
Ako je to možné ? Ako je možné, že ľudské bytosti, z ktorých každá je jedinečná individualita, bez toho aby sa medzi sebou dohadovali, alebo aby ich niekto riadil, vytvárajú spontánne, geometricky organizované štruktúry ?
Na vysvetlenie rada používam jednoduchú analógiu z fyziky kryštalickej agregácie limitovanej difúziou. Ak v teplej vode rozpustíme soľ, tak energia molekúl vody rozbije soľné kryštály na voľne plávajúce atómy sodíka a chlóru a štruktúra je v rovnováhe. Nič sa tam nedeje. Žiadna história. Ak dáme túto slanú vodu do chladničky s teplotou, ktorá vytvorí približnú rovnováhu medzi energiou vodných a soľných molekúl, tak soľné molekuly dostanú možnosť, aby sa ukladali tam, kde podľa väzbových síl medzi atómami sodíka a chlóru optimálne „zapadnú“. Vytvorí sa tak dokonalý euklidovský kryštáľ podobný diamantu. Ani tu nemá história zmysel, pretože sa neustále opakuje do rovnakého vzoru.
Avšak ak túto rovnovážnu prahovú teplotu znížime a uvedieme tak systém do nerovnováhy – molekuly vody už nebudú mať energiu na to, aby atómy soli, ktoré sa k sebe prilepia, vyrážali späť do priestoru a tak ich navzájom oddeľovali. V priestore tak vzniká situácia, kde náhodne plávajúce molekuly soli tvoria spontánne zhluky na veľmi jednoduchom princípe – keď molekula trafí inú, tak sa na ňu pevne prilepí, ak minie – pláva ďalej. Vznikajú tak pozoruhodné formy výrastkov a vetvičiek tzv. whiskre a výsledný útvar sa podobá nádhernej snehovej vločke.
Tu už má história veľký význam, pretože každá prilepená molekula má vplyv na tvar vetvičky a tým aj na výslednú architektúru celku. A snehová vločka je takmer dokonalý fraktál – pokiaľ meriame počty vetvičiek a ich veľkosť v rovnakých rovnobežkách od jej stredu, zistíme vzájomne previazané mocninové závislosti, podobné aké tvoria mestá, podobné, aké tvoria ekonomické fluktuácie, podobné, ako je rozdelené bohatstvo medzi ľuďmi, podobné, ako sa tvoria konáre stromov a pod.
Je to akýsi univerzálny vesmírny princíp samoorganizujúcej sa komplexnosti, zásluhou ktorého vznikol život, prírodný ekosystém, evolúcia a na základe ktorého funguje aj ľudský ekosystém so všetkými jeho navzájom interagujúcimi prvkami ekonomiku nevnímajúc.
Žiaden ľudský mozog, žiaden počítač na svete nedokáže predvídať, ako sa ktorýkoľvek antropogénny prvok bude v budúcnosti správať rovnako, ako nikdy nebudeme vedieť predpovedať počasie na viac ako 3 dni dopredu, či koľko bude na Slovensku žiť jeleňov a medveďov o 5 rokov.
Na takúto predpoveď by bolo nutné poznať aktuálny stav atmosféry každého jej kubického metra a to je nemožné tak, ako je nemožné riadiť či pozitívne ovplyvňovať chod ekonomiky nemožnosťou poznania aktuálnych motivácií každého človeka na planéte, či počet zvieratiek nemožnosťou poznania miery dynamiky simpatrickej speciácie či disperzie konkrétneho prírodného refúgia.
A prirodzene, ak správanie niečoho nevieme predpovedať, tak nikdy nedokážeme takýto systém ani ľudskými zásahmi ovplyvňovať tak, ako by sme si my želali. Preto všetky pokusy ovplyvňovať veľkú ekonomiku, ktoré história zaznamenala, dopadli vždy nejakou deformáciou, ktorá v lepšom prípade nič nepriniesla a ak aj priniesla bolo to len tým, že samoorganizácia štruktúry bola voči samoľúbym politikom obrnená vysokou imunitou.
Preto je ďaleko múdrejšie nerobiť sa múdrym a nechať systém, aby ho riadila matematika prírodných zákonov, pretože princíp univerzality sa za miliardy rokov existencie života sám od seba spontánne vynoril z histórie absolútneho chaosu a dôkazom jeho životaschopnosti a funkčnosti je existencia samotného sveta a vesmíru, tak ako ho vnímame dnes, vrátane existencie vedomia v nás samotných.
