Aj preto považujem takéto tvrdenia za dosť nešťastné, pretože nie sú celkom pravdivé.
Fyzika pojem „nič“ nazvala termínom vákuum. Lenže nie je vákuum ako vákuum. V súčasnom vesmíre sa hmota vyskytuje v dvoch základných časticových formách (kvarky a leptóny) a vo fyzikálnych poliach (elektromagnetické žiarenie, gluónové interakcie, intermediálne bosóny)
Dnes už dokážeme v laboratóriách vytvoriť prostredie, ktoré sa vákuu približuje, ale predstavme si, že by sme to vedeli spraviť dokonale.
Z nádoby vysajeme všetku látku, ale napriek tomu, že dosiahneme nulovú hustotu hmoty, dokonalé vákuum nevznikne, nakoľko sa vnútri budú stále nachádzať aktívne fotóny riadené Plankovým zákonom pre danú teplotu prostredia. Avšak vzhľadom na to, že nulová hmotnosť fotónov nastáva vtedy, ak sú úplne v kľude, tento nedostatok odstránime tak, že nádobu ochladíme na teplotu absolútnej nuly (-273,15 C)
Takéto prostredie vedci nazývajú tzv. „fyzikálne vákuum“. Avšak ani toto prostredie nespĺňa naše zaužívané predstavy pojmu „nič“, pretože v nádobe sa budú stále nachádzať fyzikálne detekovateľné virtuálne páry častíc a antičastíc a nulové elektromagnetické žiarenie, ktoré prosto nijakým mysliteľným spôsobom odstrániť nemožno.
Inými slovami aj keď v priestore nie je prítomná žiadna hmota, je tam stále prítomná potenciálna energia, ktorá môže mať rôznu hustotu. Avšak fyzikálne vákuum, ktoré má vyššiu energiu, ako pripúšťa Plankova konštanta, sa nazýva tzv. falošné vákuum.
Ako som už spomenula vyššie, vo fyzikálnom vákuu sa nachádzajú virtuálne častice a antičastice, ktoré neustále vznikajú a anihiláciou zanikajú, pričom sa na veľmi krátky okamih musí porušovať zákon o zachovaní hmoty a energie, čo zasa pramení z Heisenbergovho princípu neurčitosti.
Jednoducho tu platí princíp ten, že súčin veľkosti porušenia tohto zákona a doby jeho trvania musí byť menší, ako je Planková konštanta, avšak vzápätí sa nesmie rovnať nule. Pretože ak by tomu tak nebolo a predpokladali by sme, že toto porušenie by sa rovnalo nule, znamenalo by to, že môže trvať nekonečne dlho, nakoľko súčin nuly a nekonečne veľkého čísla je rovný nule, čo nie je možné, pretože v opačnom prípade by vesmír vzniknúť nemohol.
Uvedený princíp v zásade zabezpečuje to, že fyzikálne vákuum sa nachádza v akomsi vyrovnanom, stabilnom stave, ktorý nemá tendenciu sa sám od seba meniť.
Avšak úplne iná situácia nastáva vo falošnom vákuu, ktoré je vlastne fyzikálnym vákuom, v ktorom sa nachádza energie viac, ako pripúšťa Plankova konštanta. V tom momente prestávajú existovať podmienky, pri ktorých je možná existencia akýchkoľvek interakcií a fyzikálna realita sa tým pádom stáva tzv. supersymetrickou.
Toto je veľmi nestabilný stav a je preto logické, že falošné vákuum má prirodzenú tendenciu dostať sa z tohto pretlaku energie do menej symetrického vyrovnaného stavu.
Avšak problém je v tom, že tomuto fázovému prechodu bráni tzv. supergravitácia, ktorá je kompartmentom supersymetrie, pretože, ako som už povedala, supersymetria je fyzikálny realita, kde neexistujú žiadne interakcie.
Avšak v prípade, ak nastane situácia, že táto fyzikálna realita dostane na veľmi krátky okamih akýkoľvek slabý energetický impulz v intenciách, ktoré som spomenula vyššie, tak si falošné vákuum vďaka princípu neurčitosti „vypožičia“ toľko energie, aby súčin týchto veličín bol menší, ako je hodnota Plankovej konštanty. A falošné vákuum sa tým pádom dostane zo supersymetrického stavu do menej symetrického stavu a bude preto stabilnejšie.
Avšak supersymetrický a menej symetrický stav fyzikálnej reality sa líši hustotou energie a tento energetický rozdiel sa musí nejakým spôsobom dekompenzovať. A táto dekompenzácia sa manifestovala explóziou, ktorú nazývame vznik vesmíru.
Zjednodušene sa to dá povedať aj takto. Supersymetria je vlastne stav fyzikálnej reality, kde vládne dokonalá rovnakosť, ktorú by sme mohli nazvať aj prázdnotou, čo je v našom obraze sveta jediná entita, ktorá je dokonale homogénna a izotropná. A vznik vesmíru nie je nič iné len to, že časť tejto rovnakosti (prázdnoty) sa pretlakom energie premenila na nerovnakosť teda rozdielnosť. Tým, že sa dokonalá rovnakosť (určitosť) premenila na rozdielnosť (neurčitosť), má nová fyzikálna realita v sebe zakódované informácie (podľa Shannonovej teórie informácie), ktoré detekujeme a interpretujeme ako vesmír a svet v ktorom žijeme.
