Povedzme si to takto: každý vie, ako to je v našej hokejovej reprezentácii. Páni asistenti určujú taktiku, dokonca je možné, že to ostáva na hráčoch samotných. A pán tréner Hossa len stojí v pozadí, tvári sa vznešene a určite nosí na rukách nejaké veľmi drahé hodinky. To len tak pomimo.
Problém: Mohlo by sa niekomu zdať, že každý, kto kritizuje nejakú hernú činnosť našich, je vlastne nevďačník. No na druhej strane, jedine kritika môže isté veci posunúť dopredu. A ktoré? No, v súčasnosti predovšetkým našu presilovku a zloženie útokov. Trochu ma mrzí, že v našej reprezentácii sú útoky zložené už dávno dopredu. Je jasné, že Demitra bude hrať s Hossom a Gáboríkom, veď v Trenčíne minulý rok im to spolu išlo parádne, MUSÍ teda aj teraz. Do istej miery to vychádza, no včera sme sa presvedčili o tom, že ani im to vždy nevyjde. Ale teraz k podstate. Včera som v našom tíme zbadal sobectvo. Asi po prvýkrát. Individuálne sme sa snažili streliť ten rozhodujúci gól, možno sa dokonca stať hrdinom. Nevyšlo. Nevadí. Vyhrali sme. Myslíme, že to je najdôležitejšie, no nie je to tak. Ide nám to veľmi dobre. Teda, ide to dobre prvým dvom útokom. Štvrtý je založený na tvrdej práci Ronalda Petrovického, vyhratých vhadzovaniach Tomáša Surového a hádzania si puku do rohu Marcela Hossu. Celkom dobrá kombinácia. Avšak, čo majú vlastne spoločné? Nie je toho veľa. Napriek tomu pôsobia na ľade kompaktnejšie ako útok číslo 3. Úplne katastrofálne zložený útok. Prečo? Tréner Hossa vraj bol v Amerike všímať si našich. Určite aj Peter Šťastný. A napriek tomu urobia takú hlúpu chybu, že po troch zápasoch, v ktorých sa jasne ukazovalo, že Zedník s Bartečkom a Svatošom sa k sebe jednoducho nehodia, nič nezmenili. Spoliehame sa na prvé dva útoky, že tie budú rozhodovať zápasy. Máme teda dve „čekinglajny“. Podľa mňa priveľký luxus.
Asi nie je potrebné vracať sa ku včerajšiemu vypojeniu Stumpela z hry. Pán Hossa v rozhovoroch po zápase tvrdil, že niekto za to je zodpovedný. Lenže, jeho reakcia v danej situácii na lavičke predznamenávala niečo úplne odlišné.
Riešenie: Keďže už máme postup do štvrťfinále istý, mohli by sme zápas so Švédskom využiť na isté pretransformovanie našich útokov. Aspoň nad tretím a štvrtým by sa tréneri mohli zamyslieť. Stumpela treba zaintegrovať do jedného z nich. Lenže, predpokladám, že miesto v zostave určite nestratí nevýrazný Marcel Hossa, ale skôr Ronald Petrovický alebo Tomáš Surový. A pritom je myslím jasné, kto je momentálne jedným z dvoch najslabších hráčov na turnaji. (je to Richard Zedník, druhým je Ivan Majeský). Ak si však naši tréneri uvedomia, že taký Marek Svatoš je najlepším strelcom Colorada aj preto, že dostáva prihrávky a dajú k nemu do útoku niekoho, kto je úplným opakom Zedníka, myslím, že nám ešte spôsobí radosť. Dúfam, že z olympiády neodíde deprimovaný. Má k tomu podľa mňa blízko.
Pochvala: Patrí predovšetkým dvojici Meszáros – Chára. Meszáros vo svojich dvadsiatich rokoch preukazuje neskutočný prehľad a rozvahu. Mnohí naši starší a skúsenejší obrancovia sa správajú ustráchanejšie. Zdeno Chára ma neskutočne prekvapil. V doterajšom priebehu je úplne suverénny a verím, že mu to aj naďalej vydrží.
Brankári: Budaj je pre mňa jednotkou. Križan včera pôsobil veľmi istým dojmom, nemal som veľký strach, že by sme mali inkasovať. Bohužiaľ som tento pocit nezažíval pri Jánovi Lašákovi, ktorý zrejme aj sám chcel lepšie odohrať zápas proti Lotyšsku.
Nádej: Dúfam, že náš turnaj sa neskončí jedným zápasom – štvrťfinále, v ktorom sa zrejme stretneme s jedným z dvojice Česko, Kanada. Kanaďanom to momentálne nejde, no čo ak práve vo štvrťfinále opäť dokážu prelomiť streleckú smolu a my si to zlízneme? Ostáva nám preto asi len dúfať, že naši hokejisti skutočne dokážu potvrdiť to, že patria medzi svetovú elitu a poradia si aj s našimi „najobľúbenejšími“ súpermi.
