Pri skúmaní prírody narážame na jav zvaný altruizmus.
Ak pozorujeme v mnohobunkových organizmoch každú bunku, ako samostatnú jednotku zistíme, že myslíme len na seba = fungujeme egoisticky. Pokiaľ ju študujeme, ako súčasť systému vypozorujeme, že si berie len minimum potrebné pre sebazáchovu, zato väčšinu aktivity venuje v prospech tela, chová sa altruisticky.
Bunka existuje v stave „Uvažovania" o tele ako celku. Čo by sa stalo, keby to tak nebolo?
Predstavme si, že sa bunky pri rozmnožovaní delia bez ohľadu na príkazy tela a potreby okolia. Ničia svoje prostredie a vytvárajú voľný priestor pre seba a svoj rast. Susediace cievy nútia, aby vytvorili nádor, vyživovali ho, a tak si podmaňujú celé telo. Tento spôsob zmocnenia sa tela hostiteľa vedie k zániku tela a nakoniec aj k vlastnému zániku bunky. Takýmto spôsobom sa správajú rakovinotvorné bunky. Mám taký pocit, že pre prírodu sme aktuálnou rakovinou my ľudia.
Mudrci hovoria, že neprítomnosťou správneho spojenia medzi časťami celku možno vysvetliť všetky vady a slabosti. A, keď je bunka skazená, znamená to problém v komunikácii vo vnútri systému, v ktorom sa nachádza.
Nepochybujem o tom, že vonkajšia sila zvaná príroda, skrze aktuálne dianie (koronavírus), hľadá nový spôsob komunikácie s nami = bunkami (rakovinotvornými) a telom zvané ľudstvo. Pomáha nám dôjsť k uvedomeniu, že sme jeden celok, ktorý je jej súčasťou. Nech sa spolu (medzi sebou) a s ňou prepojíme a vytvoríme život na novej úrovni.
Musíme opraviť komunikáciu (spojenie) medzi nami.Nie je potrebné na nikoho ukazovať prstom. Každý môže začať u seba.
Aj, keby tento článok pomohol jednej bunke spojiť sa – malo by to zmysel do neho vložiť úsilie.A aj, keby nie, tak tiež by to malo zmysel: o)
Zmeň sa zmeníš svet...
