Keď zapadne slnko a objavia sa ligotavé hviezdy,
keď izbu pohltí tma a moja duša opäť umiera od samoty,
keď srdce túži bežať za tebou, niekam do diaľky,
bezcieľne sa túlať a prekonať všetky prekážky,
keď moje telo i dušu riadiš len ty,
zmocní sa ma pocit nenávisti.
Áno, bežím k Tebe, neustále, v mysli, dušou, celou svojou bytosťou,
náhlim sa v tme, na miesto, kde sa stretávam len Tvojou odmietavosťou,
na miesto, kde zostane len prázdno a tma, rovnako, ako v mojej duši,
na miesto, kde ma nič pekného už nečaká, len beznádej zúri,
na miesto, z ktorého niet návratu, kde sa stratia všetky city,
na miesto, kde sa láska mení na nenávisť, smiech na slzy.
Nenávidím Ťa, lebo ma nedržíš za ruku,
nenávidím Ťa, lebo vo mne zabíjaš lásku.
Nenávidím Ťa, pretože ma nečakáš na konci mojej cesty,
nenávidím Ťa, pretože ma ovládaš, riadiš moje myšlienky,
nenávidím Tvoj úsmev, ktorý sa mi v mysli neustále objavuje,
nenávidím Tvoj pohľad, ktorý ma túžobne priťahuje,
nenávidím ľudí, ktorí s tebou môžu tráviť čas,
nenávidím ženu, ktorá Ťa môže bozkávať.
Nenávidím svet, v ktorom mi neustále chýbaš,
nenávidím tvoj nezáujem, ktorým sa na mňa dívaš,
nenávidím chvíle, keď som pri tebe a zároveň ďalej ako najvzdialenejšia hviezda,
a nenávidím seba, keď ma ovládnu myšlienky na Teba.
Nenávidím Ťa, lebo nie si so mnou, keď to potrebujem,
nenávidím Ťa, lebo vo mne vzbudzuješ túžbu, ktorú vo mne necháš umrieť,
nenávidím Ťa, lebo sa vznášaš v mojich snoch a rozplynieš sa, keď sa zobudím,
nenávidím Ťa, keď túžobne čakám na to, kedy ťa znovu uvidím,
nenávidím Ťa, pretože moje srdce bije len pre teba,
nenávidím Ťa, pretože ťa nedokážem nemilovať.
