Zmieriť sa s normami alebo byť za divného?
Ak si introvertom, budeš si musieť zvyknúť na to, že ťa väčšina ľudí nebude mať v láske. Nebudú totiž rozumieť tomu, prečo sa s nimi nerád rozprávaš, prečo s nimi nerád tráviš čas, prečo s nimi nezdieľaš svoje pocity a myšlienky, prečo s nimi nikdy neplánuješ žiadne akcie, dovolenky a prečo s nimi nikdy nikam nechceš vyraziť. Jednoducho ťa budú považovať za antisociálneho, nezaujímavého a nudného človeka, ktorý je neschopný správať sa a žiť „normálne“. Niektorí ťa označia za človeka, ktorý potrebuje psychológa, iní ťa budú považovať len za hanblivého a neschopného človeka, možno hlúpeho, niektorí za namysleného, iní za divného. Akokoľvek sa budeš snažiť s niekým nadviazať rozhovor a byť aspoň trochu miernym extrovertom, po čase to zlyhá a ty sa neustále budeš musieť cítiť menejcenným, neschopným, takým, ktorý nedokáže viesť rozhovor, nedokáže si s niekým rýchlo vybudovať blízky vzťah a nedokáže sa cítiť príjemne vo väčšej spoločnosti ľudí. Buď sa s tým zmieriš, že ťa väčšina ľudí bude považovať za divného a vytvoríš si vlastný svet, v ktorom budeš šťastný, alebo sa môžeš snažiť celý život prispôsobovať sa „normám“ a do konca života sa cítiť menejcenným. Budeš si musieť tiež zvyknúť na otázky typu: „Prečo si tak ticho?“ alebo „Si chorá?“, prípadne „Čo ťa trápi?“.
Dnešné normy podľa väčšiny ľudí
Povedzme si teraz niečo o dnešných „normách“, ktoré väčšina ľudí považuje za „normálne“ správanie sa v spoločnosti ľudí. V prvom rade za každých okolností musíš vyzerať sebaisto a dokonale. A to vždy. A musíš rozprávať. Porozprávať každému svoje pocity, svoju náladu, to, čo práve robíš, prečo to robíš, čo budeš robiť zajtra, čo si plánuješ kúpiť, akým spôsobom žiješ a podobne. Ľudia vždy musia vedieť, že ti nič nie je, nie si smutný ani chorý, pretože sebaisto a šťastne prezentuješ svoje pocity. To isté platí, ak ťa niečo trápi alebo máš s niečím problém. Ak nič nepovieš a len sa nejako začneš správať, každý si domyslí vlastnú teóriu a začnú ťa hodnotiť podľa toho, akú bujnú fantáziu majú alebo podľa ich aktuálnych pocitov z teba. Väčšinou si vyberajú tú štandardnejšiu teóriu, ktorá platí na väčšinu ľudí – ak si ticho, zrejme ťa niečo trápi alebo sa na niekoho hneváš, v horšom prípade si blb, ktorý sa nevie vyjadriť k téme, a naopak, ak veľa rozprávaš, pospevuješ si, tak je tvoja nálada v norme. Nikto si nemusí nič domýšľať, pretože vidí, ako ti je, pretože neustále na seba upozorňuješ a dávaš najavo svoje pocity, nálady a myšlienky.
Väčšina ľudí to ani nedokáže robiť inak. Ak ho niečo trápi, musí sa niekomu zdôveriť. Ak je na niečo alebo niekoho nahnevaný, musí to dať najavo, aby to videl aj ten druhý, že on je nahnevaný a nech to už ten druhý zbadá a nech sa ozve, aby mu mohol vyliať celé svoje srdce. Ak je šťastný, nedokáže to nedať najavo, pretože priam žiari a chce, aby každý vedel dôvod, neustále na seba upozorňuje, aby sa ho niekto konečne spýtal: „Čo tá toľká radosť? Čo sa stalo?“ a vtedy môže začať dlhočizný monológ a on sa môže zdôveriť so všetkým, čo mal na srdci a čo chcel, aby ostatní vedeli. Dokonca, ak sa ťa nikto nič nespýta ani po tom, čo na seba upriamuješ pozornosť svojim správaním, tak začni sám od seba rozprávať a povedz všetko, čo chceš, aby ostatní o tebe vedeli, bez ohľadu na to, či ich to zaujíma alebo nie. Jednoducho chceš, aby to vedeli, inak by si trpel. Takto nejak vyzerá dnešná norma. Musíš dať najavo všetko, čo prežívaš. Vtedy si zaradený do kategórie normálnych ľudí, ktorí potrebujú vedieť názory iných ľudí, potrebujú cítiť, že ich druhí majú radi alebo ich obdivujú a to im dodáva sebavedomie. Žijú a správajú sa tak, ako si myslia, že ich iní pokladajú za úspešných ľudí. Nevýhodou takéhoto správania je len to, že ak ti to nie je prirodzené a musíš to robiť nasilu, tak sa z toho po čase scvokneš.
Ak by si si vybral šťastie namiesto prispôsobovania sa iným
Nič však nie je stratené, pretože sa môžeš rozhodnúť žiť aj tak, ako to robí väčšina neštandardne správajúcich sa ľudí, čo ti môže byť prirodzenejšie a čo ťa môže urobiť šťastným. Títo ľudia si uvedomili, že život majú len jeden a ak ho chcú prežiť šťastne so svojou povahou, nemôžu sa prispôsobovať so správaním k ľuďom s odlišnou povahou. Zmieriť sa musíš len s jedným – tým, že ťa väčšina ľudí nebude mať v láske a bude ťa pokladať za divného. Ale ty – a je to tvoj život, ktorý máš len jediný – sa budeš cítiť šťastný a môžeš prežiť svoj život šťastne, tak, ako ho prežiť chceš. Šťastnejšie, ako tí štandardní, pretože máš oveľa silnejšie emócie a vieš sa vyžívať v takých činnostiach, ktoré tí štandardní považujú za nudné, zbytočné, nezaujímavé alebo divné. Hoci aj tvoj smútok alebo hnev môže byť viacnásobne silnejší ako smútok a hnev štandardných, aj tvoja radosť a šťastie sú viacnásobne silnejšie. A hlavne, tvoja nálada nebude závisieť od nálady ostatných ľudí, ktorí tvoje správanie hodnotia alebo súdia, pretože sa naučíš, že len ty sám vieš, aký si, ako sa cítiš, akú máš hodnotu, čo a prečo robíš a uvedomíš si, že iní nedokážu ohodnotiť tvoje správanie lepšie, ako ty sám. Preto ich názory prestaneš brať do úvahy a začneš sa prinajmenšom necítiť menejcenný medzi ostatnými a objavíš svoje hodnoty, začneš cítiť, aké je to byť neskutočne šťastným. Tak neskutočne šťastným, že si ani nevieš predstaviť, že iný si dokáže uvedomovať také šťastie, aké dokážeš cítiť ty.
Omyly v hodnotení človeka
A aby si vedel, to, že sa nedokážeš správať štandardne, neznamená, že si menejcenný alebo si dostal niečo menej, ako majú ostatní. To, že je neustála komunikácia s ostatnými a vyjadrovanie vlastných pocitov a myšlienok ostatným štandardná, tvrdí len tá časť populácie, ktorá sa podľa týchto štandardných pravidiel riadi a ktoré mu pripadajú prirodzené. Ak z tejto skupiny vytŕčaš, budeš neštandardným a divným len pre túto určitú skupinu ľudí, ktorá ťa hodnotí dokonca len na základe jedného parametra – komunikačných zručností a vystupovania v spoločnosti. Pritom, existuje mnoho zručností, ktorými, naopak, vynikajú introverti – hudobný a výtvarný talent, programovanie, písanie, analytické myslenie, kreativita, atď. Sú to výnimočné nadania, preto ich nikto neočakáva od štandardného človeka a preto nikoho nehodnotia na základe týchto zručností, nadaní. V spoločnosti existuje len jeden hodnotiaci parameter – komunikačné zručnosti a vystupovanie v spoločnosti. Ten, kto týmito zručnosťami nedisponuje, bude v spoločnosti odpísaný a považovaný za málo inteligentného, ktorý sa zrejme nevie vyjadriť k určitým témam, pretože sa nezapája do komunikácie. Nikoho nezaujíma, že ty máš iné hodnoty, iné nadania, iné výnimočnosti. Dôležité je, aby si si to uvedomil ty sám. Aby si sa miloval. Aby si prežil svoj život šťastne. Podľa toho, čo si praješ ty, nie podľa toho, čo z teba chcú mať ostatní. A potom zažiješ neskutočné šťastie – tvoje emócie sú tak silné, že každú hudbu, krásu prírody, tanec, budeš považovať za raj na Zemi. Bez slov, ticho vnímať tie krásy, ktoré nevie nikto tak precítiť, ako ty sám.
Nedávno som na internete objavila myšlienku, ktorá sa mi veľmi zapáčila, bola nasledovná:
Učiteľ napísal na tabuľu násobilku pre číslo deväť nasledovne:
1 x 9 = 1
2 x 9 = 18
3 x 9 = 27
4 x 9 = 36
5 x 9 = 45
6 x 9 = 54
7 x 9 = 63
8 x 9 = 72
9 x 9 = 81
10 x 9 = 90
Žiaci si začali pošuškávať a vysmievať sa učiteľovi, pretože spravil chybu vo výsledku v prvom riadku. Vtedy sa učiteľ ozval: „Vidíte? Môžete spraviť deväť vecí správne a jednu vec zle, aj tak vás nikto nepochváli za tých 9 správnych vecí, ale každý vás odsúdi za tú jednu chybu.“
Ako porovnanie by som zopakovala moju myšlienku: „Nadarmo budete vynikať akýmkoľvek nadaním, talentom, zručnosťou, aj tak vás ľudia budú hodnotiť a súdiť podľa komunikačných zručností a vystupovania v spoločnosti.“ Preto nech pre vás nie je prioritou to, čo si myslia ostatní ľudia o vás. Spoločné máte len toľko, že žijete naraz v tom istom čase na tom istom mieste, ale každý z vás si vyberá vlastný spôsob žitia. A každý si vyberá, mal by si vyberať, ten spôsob, ktorý ho robí najšťastnejším v živote.
Introvert ako zamestnanec
Mnohokrát sa objavujú inzeráty, kde hľadajú človeka s výbornými komunikačnými a prezentačnými schopnosťami, príjemným vystupovaním. Toto by ani nebol problém, keby si to daná pracovná pozícia naozaj vyžadovala – napr. nejaký manažér alebo asistentka, sprostredkovateľ poistných alebo bankových produktov, obchodník a podobne. Prečo je to však niekedy vyžadované pri pozíciách, akými sú programátor, analytik, matematik? Väčšina ľudí, ktorí sú zruční v týchto odboroch, sú skôr introverti. Požaduje zamestnávateľ, aby zamestnanec odvádzal dobrú robotu alebo aby rozprával o tom, že odvádza dobrú robotu? Nadriadený tiež hodnotí zamestnanca podobne, ako štandardní ľudia iného človeka. Ak nerozpráva o tom, čo všetko spravil, tak si nadriadený myslí, že pracuje menej ako ten, čo neustále hovorí o tom, akú prácu odviedol a o každom kroku nadriadeného informuje. Okrem toho rieši úlohy nahlas, konzultuje ich s kolegami, tvári sa zaneprázdnene, dôležito a o každom medzivýsledku informuje nadriadeného. S takýmto človekom je väčšina nadriadených spokojných, pretože vidia, že robí. Problém je u človeka – introverta, ktorý sa svojou prácou nechváli a množstvo práce, ktoré introvert vykonáva, je možné zistiť len vtedy, keď už pracovnú pozíciu opustí. Vtedy sa zrazu začnú kumulovať úlohy, o ktorých dovtedy nikto nevedel a ktoré tichý introvert sám vyriešil. Nepotrebuje o každej úlohe svojho nadriadeného informovať, nepotrebuje nadriadeného oboznámiť s každou vykonanou úlohou, nepotrebuje sa tváriť, že pracuje. Jednoducho pracuje a vykoná všetky úlohy. Sám, v tichosti. Pretože chce svoju prácu odvádzať bezchybne a najlepšie ako vie. A pri takomto zamestnancovi sa môže zdať, že nepracuje dostatočne, pretože sa vôbec nejaví ako zaneprázdnený prácou, neorganizuje porady s ostatnými kolegami, nebehá po miestnosti s telefónom v ruke, pričom s niekým nahlas vyjednáva o svojej práci, dokonca sa ani neozve, ak je práca už vyriešená a on sa už dávno pustil do ďalšej. Preto sa znovu pýtam – chce zamestnávateľ človeka, ktorý pracuje alebo človeka, ktorý hovorí o tom, že pracuje?
Rovnako je to aj s teambuildingmi na pracovisku. Niektoré sú síce nepovinné, ale ak sa viackrát nezúčastníš, začnú sa o tebe šíriť klebety o tom, že nechceš tráviť čas so svojimi kolegami, nechceš si s nimi vybudovať bližšie vzťahy, nechceš sa s nimi trošku aj mimo pracoviska zabaviť. Tu ma napadá jedna otázka: „Je pre každého zábavou a príjemným trávením času nezáväzná komunikácia o tom, kto sa ako cíti, čo si nedávno kúpil, aké sú jeho životné plány, koľko má detí, či vlastní psov, kam chodí na dovolenky?“ O čo ma tieto informácie obohatia? Má zmysel venovať tomu celé poobedie, večer, deň alebo víkend? Niektorí ľudia majú radi hlbšie témy, ktorých výsledkom môže byť dobrý nápad, užitočná informácia alebo nové ciele. Pre niekoho je zábavou počúvanie hudby, pre niekoho kreslenie, pre niekoho hra na klavíri, pre niekoho prechádzky v prírode. Ak sa nájdu dvaja ľudia s rovnakými záujmami, je to to najlepšie, čo sa im mohlo stať. Môžu zdieľať svoje myšlienky, nápady s iným človekom, ktorého dané témy alebo činnosti tiež fascinujú a pre koho je tiež únavné a zbytočné počúvať niekoho životopis alebo denný harmonogram. Keby bol svet introvertnejší, mohli by sa konať namiesto „komunikačných“ teambuildingov napríklad teambuildingy, kde by ľudia spievali, tancovali, kreslili, riešili rôzne úlohy, športovali. Potom by sa tešili na teambuildingy aj introverti. Niekedy by som túžila po tom, aby ostatní ľudia cítili také nesmierne šťastie, aké zažívam ja napr. počas počúvania hudby, tancovania alebo hrania na klavíri. Neviem, či také šťastie dokáže cítiť každý, ale nie je to každodenné šťastie, ktoré sa dá získať bohatstvom, úspešnosťou v skupine alebo jednoducho činnosťami, v ktorých sa nedokáže niekto vyžívať tak, ako introvert v svojich záľubách. Byť introvertom je dar. Obetovať je potrebné len lásku a obdiv iných ľudí – tí vás budú odsudzovať. Ale ak sa s tým zmierite, všetko ostatné vám pôjde ľahko a prežijete krásny a šťastný život, ktorý nedokáže prežiť ktokoľvek z nás...
Pre introvertov:
V žiadnom prípade nechcite byť niekým, kým nie ste. Aj tak to nebudete vedieť hrať dokonale alebo budú dni, keď nebudete mať náladu na to, aby ste boli neustále niekým iným. Jednoducho vás to prestane baviť. Buďte sami sebou a robte to, čo vás baví, čo vás robí šťastným. Ak neradi chodíte do spoločnosti, tak nechoďte. Ak nemáte chuť komunikovať, tak nekomunikujte. Kreslite, píšte, spievajte, programujte, tancujte, rozmýšľajte nad niečím kreatívnym, robte to, čo vás baví. Budete šťastnejší, čo si všimnú aj ostatní. A keď ste šťastnejší, častejšie sa viete správať extrovertnejšie a zavítať do spoločnosti – aspoň na chvíľku - a potom sa môžete znovu utiahnuť do vášho šťastného sveta, vašej komfortnej zóny...
Pre extrovertov, ktorí chcú pochopiť introvertov som zostavila stručný manuál:
1. Ak sme ticho a vôbec sa s vami nerozprávame
Neznamená to, že sa na vás hneváme alebo vás nemáme radi. Jednoducho nevieme, čo povedať alebo sa nám nechce rozprávať. Nemáme radi rozhovory, ktoré treba viesť len z toho dôvodu, pretože sme sa ocitli niekde s niekým spolu a „norma“ hovorí, aby sme vtedy komunikovali medzi sebou. Ak sme na niečo zvedaví, spýtame sa. Ak nie sme na nič zvedaví, tak zostávame ticho.
2. Ak sa vôbec neukážeme v spoločnosti a utiahneme sa do našej komfortnej zóny
Neznamená to, že sa na vás hneváme alebo ste nás niečím urazili alebo neradi trávime čas s vami. Jednoducho chceme byť sami. Možno sme strávili dlhý čas v spoločnosti a potrebujeme si dobiť baterky alebo chceme robiť niečo kreatívneho, na čo potrebujeme nerušený pokoj a ticho, alebo len chceme byť chvíľku sami a nemusieť uvažovať nad tým „sakra, čo mám povedať, aby nebolo také trápne ticho a aby si nemysleli o mne, že sa na niekoho hnevám alebo ma niečo trápi alebo som chorá alebo chcem byť inde alebo sa necítim dobre v ich spoločnosti?“
Je nám oveľa pohodlnejšie, ak nemusíme uvažovať nad tým, čo povedať len preto, aby sme neboli ticho. Je to pre nás vyčerpávajúce a keď sme sami, toto riešiť nemusíme, čo nám ušetrí kopu energie na iné veci. Okrem toho sa môžeme venovať činnostiam, ktoré milujeme a ktoré nás robia šťastným.
3. Ak s vami nejdeme do spoločnosti alebo na párty
Neznamená to, že máme niečo proti vašej osobe a preto nechceme ísť s vami von, jednoducho si len nevieme predstaviť večer, ktorý by sme museli stráviť sediac pri nejakom stole a musieť sa rozprávať s kopou ľudí, ktorých ani nepoznáme. Neradi sa rozprávame o štandardných témach, nezaujíma nás to a nikoho by nezaujímali témy, ktoré zaujímajú nás. Taktiež nevieme prijať skutočnosť, že ak sa unavíme, tak si nemôžeme len tak zdriemnuť alebo ak nás napadne nejaká dobrá činnosť, ktorej sa v danej chvíli chceme začať venovať, tak to nemôžeme. Cítime sa príliš obmedzovaní tým, že sa nebudeme môcť venovať ničomu inému ako sedeniu pri stole s kopou ľudí, ktorí nás budú považovať za divných, pretože sa s nimi nebudeme vedieť rozprávať. Po čase začneme zívať a myslieť na to, aké by bolo dobré si dať pyžamo, ľahnúť do postele a prečítať si nejakú dobrú knihu alebo pozrieť nejaký film – v pokoji, v tichu.
Alebo sa môžeme začať správať tak, že si pomyslíte, že sme to prehnali s alkoholom – napr. divoké tancovanie na parkete na nejakej párty...jednoducho si len užívame hudbu, natoľko, že nedokážeme inak vyjadriť svoje šťastie z hudby ako pohybmi na parkete na každý jeden úder tónu. Robí nás to šťastnými a aj my chceme užívať naše šťastie. Rozdiel je len v tom, že ak si vy užívate šťastie, je to „normálne“, ak si my užívame šťastie, je to niečo hriešne, zlé, nehanebné, hlúpe alebo zahanbenia hodné. Byť šťastným nikdy nie je na hanbu. Je to na hanbu len pre niektorú skupinu ľudí, ktorá si nedokáže užívať život naplno a cítiť sa najšťastnejším človekom na svete v niektorých minútach, hodinách, dňoch, celý život...
4. Nemáme radi hlasné zvuky a trieskanie vecami
Keďže máme citlivejšiu nervovú sústavu, lepšie reagujeme na rôzne zvuky, preto nás veľmi obťažuje, ak sa niekto správa „príliš hlasno“: trieska dverami, hlasno behá z miestnosti do miestnosti, vydá hlasný výkrik v dôsledku šťastia alebo strachu. Hlasné zvuky a výkriky nás jednoducho vystrašia, keď sme v tichu a na niečo sa práve silnejšie sústredíme. Aj my si dávame veľký pozor na to, aby sme za žiadnych okolností nikoho nevyrušovali naším bytím, našou komunikáciou, našimi záujmami. Naozaj tak veľmi si na tom dáme záležať, až si myslíte, že sme príliš hanbliví povedať čo i len slovko alebo sa správať hlasnejšie pred ostatnými. Dokážeme to však aj my, ale nechceme to robiť.
5. Milujeme materiálne hodnoty
Tak ako vy uprednostňujete vzťahy s ľuďmi, my uprednostňujeme materiálne hodnoty. Preto neradi požičiavame svoje veci, pretože si na ne dávame až priveľký pozor. Ak si od nás napriek tomu niečo požičiate, vráťte nám to v nepoškodenom, neopotrebovanom stave a čo najskôr, pretože celý čas, kým nám nevrátite náš majetok, trpíme z nedostatku vedomosti o tom, ako sa k nášmu predmetu správate a v akom stave ho dostaneme späť. Takisto si neradi od vás požičiavame veci, pretože by sme sa až príliš báli, že náhodou tú vec poškodíme, okrem toho, chceme mať všetko vlastné. Je úplné iné niečo vlastniť ako môcť používať.
Na záver by som odpovedala na otázku, či je prekliatím byť introvertom. Nie je. Byť introvertom je dar, ktorý si musí každý introvert ceniť. Musí si len uvedomiť, že je to dar a naplno to vedieť využívať. Neprispôsobujte sa, pretože máte v povahe vytŕčať zo štandardu a to nikdy nie je zlé. Štandard je len štandardný, neštandard je výnimočnosťou. Môžete zažiť výnimočné veci, výnimočné šťastie, ktoré nebudú pre štandardných výnimočným. Ale pre vás áno. A čo je dôležitejšie ako prežiť svoj život najšťastnejšie zo všetkých ľudí?
