Čo sa nepíše na kriedovom papieri, alebo bez ružových okuliarov

Nepatrím medzi nich a tak to nemôžem posúdiťz vlastnej skúsenosti. No predpokladám, že to tak nie je. Okrem príbehov jednotlivých osôb, väčšinou sa o ich živote píše dosť povrchne a jednostranne. Preto ma zaujal článok v nedávnom vydaní National Post. Ide o charakteristiku života v homosexuálnej komunite v západných štátoch, ich život na Slovensku môže byť odlišný.

Spomínaný článok začína tým, ako autorov priateľ, homosexuál, pozval na večeru svojich heterosexuálnych susedov. Po tomto priateľskom posedení sa hostiteľ vyjadril, že na tejto malej párty bola oveľa lepšia, priteľskejšia atmosféra ako na väčšine gay party.

Ako sa uvádza v spomínanom článku, mohlo by sa zdať, že byť gayom dnes je lepšie ako kedykoľvek predtým. Podľa zákonov sú už, niekde naozaj, niekde iba takmer, na jednej úrovni s heterosexuálmi. Médiá, aj oni sami sa verejnosti predstavujú ako živé, vitálne a sebavedomé spoločenstvo. Tento obraz zakrýva skutočné osobné nešťastie a bezcitnosť ich komunity.Kultúrna vojna v spoločnosti je pre nich v podstate vyhratá, no oni stále zápasia s osobnými démonmi.

Práve tento zápas, viac ako predsudky spoločnosti, je zdrojom ich depresie, strachu, závislosti od alkoholu a drôg, ako aj zvýšeného počtu samovrážd medzi homosexuálnymi mužmi, tak mladými ako aj staršími. V médiách oslavovaný „gay lifestyle“ sa stáva plytkou komerciou, neobchádzajú ich ani osobné emocionálne konflikty vo vzťahoch, uprednostňovanie mladších a odsúvanie starších homosexuálov na perifériu záujmu, správanie ich aktivistov je často zahanbujúce pre tých, ktorých vlastne reprezentujú.

V pozadí týchto problémov je pocit stresu v spoločenskej komunikácii. Vzťahy nie sú vždy len priateľské a uvoľnené, ale sú často sebecké vzťahy, v ktorých je aj súperenie, žiarlivosť a nezriedka aj intrigy. Na rozdiel od iných záujmových skupín, etnických či náboženských, ku ktorým sú často porovnávaní, homosexuáli nedokázali vytvoriť komunitu zdieľajúcu spoločné záujmy a poskytujúcu vzájomnú podporu.

Slovo „komunita“ je používané hlavne pre politické účely, no nevraživosť a časté podrazy stále pretrvávajú v životoch týchto mužov. Začína sa rúcať mýtus „gay liberation“ a tak často radšej hľadajú útočisko a podporu nie medzi sebou, ale medzi ostatnou populáciou. V dobe, keď ostatná populácia je viac otvorená a akceptujúca homosexuálov viac ako kedykoľvek predtým, homosexuálni radikáli vystupujú proti ich integrácii. Na jednej starne žiadajú rovnosť, no na strane druhej zvýrazňujú ich odlišnosť, držiac sa idei „gay community“ vytvárajúc akési geto, či subkultúru dožadujúcu sa našej podpory.

Dnes je zarážajúci nedostatočný pokrok v gay politike. Feministky postupne uznávajú komplexnosť života žien (a mužov), anti rasistické hnutia debatujú o multikulturalizme, ale gay hnutie zostáva stále nezmenené tvrdiac, že ich problém nie je v ich samých, v rozhodnutiach ktoré robia, ale v útlaku zo strany heterosexuálnej spoločnosti a všetkého čo spadá do tzv. tradičných hodnôt. Takéto zjednodušovanie zo strany homosexuálnych organizácií vlastne zamieta každú individualitu a osobnú zodpovednosť.Výsledok takéhoto postoja je, že politicky korektná subkultúra je spojencom nekontrolovateľného konzumu. Sloboda je stotožňovaná so zoznamom požiadaviek, či už metriálnych, alebo politických.Tak ako pretrvávajúca ideológia sebaľútosti, tak pretrváva aj tvrdá pornografia, kritika ktorej je tabu. Seba kontrola sa považuje za tyraniu.

Homosexuálna kultúra tak nie je schopná spoznať vlastné chyby a nedostatky. Kritici “gay lifestyle” bývajú odsudzovaní utláčatelia, no skutočný útlak pochádza práve z toho životného štýlu a nie z ich okolia. V dobe rovnakých práv sa homosexuáli stávajú obeťami hnutia, ktoré sami vytvorili.

Nerobím si nárok byť odborníkom na problematiku homosexuálov, no tento pohľad na ich života ich problémy, aj keď nemusí platiť pre všetkých rovnako, sa mi zdá objektívnejší a pravdivejší ako ružový opis ich života usmievajúci sa na nás zo stránok farebných časopisov.