Cesta domov

je to utajovaná radosť s miernou obavou o priebeh cesty. Po zdanlivo nekonečnom počte kilometrov v úplnej tme noci, s občasným zábleskom pumpy na kraji diaľnice si konečne na hranici. Drgľovanie rakúskej betónky sa zmení na tichý šum pneumatík na krásne rovnom asfalte, po pár kilometroch na Teba automat vypľuje lístok na mýto a Ty pokračuješ ďalej. Svitá. Slnko, ktoré sa pred chvíľou schovávalo veľmi hlboko a len jemný ružový nádych na východnej oblohe dával tušiť, že včera neumrelo, začína rozpaľovať obzor do krásnych farieb. Vápencové skaly, okolo ktorých ideš, sa sfarbujú krásne do oranžova a nemať na tachometri stoštyridsať a vzadu v aute spiacu rodinu, vytiahol by si fotoaparát a fotil do úmoru. Takto sa len kocháš pohľadom pri každom výjazde z nekonečného počtu tunelov a žasneš, aká vie byť príroda rovnaká a zároveň iná zakaždým, keď tadiaľto ideš. Keď konečne opustíš hory a začneš padať k nížine, ktorá ťa nakoniec dovedie do cieľa, aj slnko sa ukáže v celej svojej kráse. Kilometre ubúdajú a mrazenie v zátylku sa mení na prebúdzajúcu sa radosť: "Konečne som zase tu!" Najprv cítiš len jeho vôňu. Ostrá a silná, mieša sa s vôňou rozohriatych pínií a naplní Ti nos tak, že musíš kýchať. Je tak charakteristická, že by si ju rozoznal aj keby si ju necítil niekoľko rokov. Napĺňa Ťa nádejou, že už za moment tam budeš.Potom zazrieš v diaľke linku horizontu, tú ničím neskrivenú rovnú čiaru, oddeľujúcu vodu od vzduchu, ktorá Ťa fascinuje od momentu, keď si ju po prvý raz zazrel. A si tu. Malé vlnky Ti obmývajú nohy a Ty stojíš a hľadíš a žasneš. Hluk ľudí okolo Teba splynie do šumu, ktorý sa veľmi podobá šumu mora a po chvíli ho prestaneš vnímať. Ste tu len Ty a more. V hlave Ti znie Vangelis – "1492 - Dobytie raja" ako vždy v týchto chvíľach a dostaví sa ten neopísateľný pocit, že si konečne opäť doma. Sedemsto kilometrov od domova a predsa doma. Je to niečo silnejšie, ako Tvoje dnešné ja, čo Ťa vždy znovu ťahá k moru. Možno sú to Tvoji dávni zvierací predkovia, ktorí kedysi more opustili a vydali sa na neľahkú cestu po súši. Možno je to túžba opustiť tento život, nasadnúť na loď a vydať sa do tej neskutočnej modrej diaľky, tak ako to urobilo nespočetne veľa ľudí pred Tebou a ešte veľa ľudí to urobí. A možno je to len uvedomenie si vlastnej nepatrnosti pri pohľade na niečo tak veľkolepé, pokojné a z Tvojho pohľadu prakticky večné. Aj pri pohľade zhora by už po päťsto metroch nikto nerozoznal zrnká piesku, na ktorých stojíš, od Tvojej postavy a po ďalších päťsto metroch by si úplne zmizol z povrchu pláže, na ktorej stojíš. Ale tá pláž a to more by tu zostali. Práve toto pomyslenie, ten pocit nepatrnosti Ti umožňuje zabudnúť na všetky starosti, vyhodiť si z hlavy všetky nezmyselné problémy a uvedomiť si, že sú dôležitejšie veci v živote. Konečne si po roku opäť našiel rovnováhu, ktorú tak zúfalo potrebuješ, aby si mohol normálne fungovať, rovnováhu, ktorú si v posledných mesiacoch márne hľadal. Bola tu, celý čas a len čakala na Teba, kým si po ňu prídeš. Špliechanec vody ťa preberie zo zamyslenia. To Ti deti, ktoré si pred chvíľkou prestal vnímať, dávajú jasne najavo, kde je Tvoje miesto. A Ty, ukľudnený a pokojný ako už dávno nie, s úsmevom ideš za nimi...