Iannis nas vyviedol z nasho omylu relativne rychlo. Par kilometrov za Heraklionom odbocil z hlavnej cesty a nasmeroval si to do kopcov, ktore sa v tejto casti Krety tycia priamo nad morom. Cele ubocia su posiate hotelmi a apartmanmi, do ktorych smerovali aj niektori pasazieri v nasom autobuse.
Teda konkretne styria.
Iannis bravurne vyberal zakruty na horskej ceste, pripominajucej svojou sirkou skor asfaltovany chodnik, trubiac pred kazdou zakrutou, aby pripadny protiiduci motorista neskoncil v prednej maske autobusu.
V dedinke Bali sme napokon dorazili do miest, kde bol uz aj Iannis so svojim umenim v koncoch. Oproti dva autobusy, vpravo nad asi 50 metrovym zrazom mala terasa so zaparkovanymi autami, vlavo strmy skalny mur, trubenie, gestikulacia, nam bohuzial uplne nezrozumitelne vykriky v grectine a uplne zrozumitelne poburenie Iannisa, ktoreho nutili zacuvat na terasu medzi auta, do priestoru vhodneho tak pre Trabant a nie pre velky zajazdovy autobus.
Sediac na prednom sedadle, citil som sa ako v divadelnej lozi pri nejakom dramatickom predstaveni. Nakoniec Iannis s hundranim ustupil a zacal cuvat, hlasne, ale stale nezrozumitelne komentujuc svojich kolegov autobusarov v protismere. Tesne minanie sa autobusov vyuzili ich soferi na to, aby si "z okna do okna" vymenili nazory, asi na kvalitu cestnej siete alebo kolegovho soferskeho umenia. Nemenej komentarov a trubenia sa uslo soferom aut, ktori sa nazbierali za protiiducimi autobusmi. Iannis spravodlivo hodnotil ich snahu vyhnut sa nam, bud nervoznym trubenim a gestikulaciou, vylucujucou akykolvek omyl, alebo uznanlivym kyvanim hlavy a tichym hundranim.
Konecne sme sa pohli dalej, aby sme mohli serpentinami vystupat este o nejakych 100 vyskovych metrov vyssie. Tam sme vylozili dalsich dvoch slnka- a morachtivych turistov a tou istou klukatou cestou sme sa zacali vracat spat, tentoraz uz bez nejakych extra incidentov, ale zato za takmer trvaleho trubenia, ktore odpratavalo neziaducich protiiducich automobilistov v dostatocnom predstihu, nutiac ich takmer vysiet dvoma kolesami nad priepastou.
Ked sme dorazili spat na hlavnu cestu, Iannis sa otocil smerom ku mne a so ziarivym usmevom zahlasil: "Show is over, now straight to Kavros". Zapalil si cigaretu, na mobile vytocil niekoho, komu ocividne so smiechom referoval o probleme, ktory prave vyriesil a veselo sa s nami, pobavenymi, ci vystrasenymi (podla miery strachu z vysok), rutil dalej, smer Rethymno a Kavros.
