Malá príručka šoférológie

Slovenských šoférov si môžeme rozdeliť do nasledujúcich skupín: slušniaci, blondínky, klobúkoví, taxikári, škodovkári a highlanderi. Samozrejme nie sú hranice jednotlivých typov presne vymedzené, často závisia od momentálnej "formy", takže bežný slušniak s chrípkou sa kľudne môže správať ako blondínka a naopak škodovkár vo forme sa môže dočasne zaradiť medzi slušniakov.
Takže začneme slušniakom. Je to typ na našich cestách vzácny, skoro by sa dalo povedať že patrí ako ohrozený druh do červenej knihy WWF. Pozná predpisy, dokonca dosť podrobne a snaží sa ich dodržiavať. Má prehľad, dáva pozor a dokáže predvídať vývoj na ceste, takže ho ostatné kategórie zriedkavo ohrozia alebo prekvapia. Je veľmi neobľúbený, najmä u taxikárov a highlanderov, lebo im prekáža v rozlete a svojou predpisovou jazdou marí ich snahu o dosiahnutie rekordu v počte predbehnutých áut za minútu. Inak vcelku nezaujímavý typ, ako šofér auta v ktorom sa veziete je ale pre svoje vyššie spomenuté kvality na nezaplatenie. Ak si môžete vybrať, vždy choďte so slušniakom, prídete do cieľa v kľude, s normálnym krvným tlakom a načas.
Blondínky môžu byť prekvapujúco aj brunetkami a samozrejme aj chlapmi. Ide tu totiž skôr o vyjadrenie spôsobu jazdy než o farbu vlasov či pohlavie. Blondínka sa prejaví napríklad nasledovne: Stojíte v kopci vo výjazde z podzemnej garáže, pred Vami auto zastane pri výjazdnom automate, otvorí sa okienko, ruka vsunie výjazdný lístok do automatu. Automat vypľuje lístok späť, okienko je už ale zavreté. Znovu sa otvorí, ruka vezme lístok, okienko sa zatvorí. Zrazu zareve motor auta, šialené otáčky, auto sa začne hýbať dozadu smerom k Vám. Dupnutie na brzdu, nový pokus. Po takých 15 minútach, keď už ste cúvli aspoň o 5 metrov a za Vami je aspoň 5 áut, sa to buď podarí, alebo obsluhe garáže dôjde trpezlivosť a auto vyslobodí z výjazdu.
Stretli ste typickú blondínku. V autoškole mala dôležitejšie veci na práci, než sa učiť predpisy, rozbeh do kopca je pre ňu neprekonateľnou prekážkou a parkovanie pri chodníku nočnou morou. Nemá prehľad ani o tom, aký kvalt má zaradený, takže kľudne prejde krížom cez mesto na dvojku, aj keby hneď išla po diaľnici. Často sa mení na neriadenú strelu, jazdné pruhy mení zásadne bez blinkra, v dobrej viere, že ju ostatní vidia, deliacu čiaru si pletie s vodiacou a prednosť v jazde má zásadne ona. Ak ju stretnete, verte mi, jediná cesta je predbehnúť a preč! Nikdy Vás nedobehne a budete bezpečnejší pred ňou ako za jej kufrom. Ak sa veziete v aute s blondínkou za volantom, opakujte po mne: „Otče náš, ktorý si na nebesiach...“
Klobúkoví sú zvláštnou skupinou šoférov, ktorí by sa dali nazvať aj blondínkami – expertmi. Viem, je to dokonalý „protimluv“, ale asi najpresnejšie vyjadruje ich neočakávané reakcie, zvláštny spôsob jazdy bez blinkrov, na rozdiel od blondínok sa ale ich čudáctvo prejavuje len občas, väčšinou sú nerozlíšiteľní od ostatných druhov. Práve preto tu o nich píšem, ich občasné „úlety“ sú o to nebezpečnejšie. Jedinou výhodou je, že sú najlepšie identifikovateľní vďaka svojim klobúkom. Takže ak vidíte niekoho za volantom s čiapkou, alebo ešte lepšie klobúkom, doporučujem odstup minimálne o dve dĺžky auta a nikdy, naozaj nikdy nie súbežnú jazdu. Nevylučujem, že sa medzi nimi nájde aj zopár slušniakov, sú ale od zvyšku klobúkových nerozoznateľní, takže to nie je nijaká pomoc.
Občas sa medzi nimi vyskytnú vysokotlakí nerváci (popisujem nižšie), ale je to zriedkavé, klobúk akokeby tlmil všetky ich vášne.
Taxikári sú extra kastou medzi vodičmi, často zamieňaní s highlandermi. Je tu ale zopár rozdielov, aj keď medzi taxikármi povolaním je tiež zopár šoférov highlanderov. Taxikár síce jazdí rýchlo, často bezohľadne, ale niekde vo vnútri cítite, že má situáciu pod kontrolou. Že napriek pre Vás neakceptovateľnému riziku vie čo robí, má dokonalý prehľad a odhad vzdialeností a preto dokáže aj to, na čo by ste si Vy netrúfli. Netvrdím, že je to v poriadku a keď vidím taxikára, vždy radšej dávam pozor (mohol by to byť jeden z highlanderov) ale veľmi zriedkavo sa mi stalo, že by ma taxikár priamo ohrozil alebo obmedzil. Väčšinou sa mihnú okolo s prehľadom a istou noblesou.
Škodovkári sú zaujímavou skupinou motoristov, ktorí samých seba stále presviedčajú, že veterány, ktoré vlastnia, ešte nie sú úplne zrelé do starého železa. Samozrejme majú nielen staré 120-tky a 100-vky, rôzne žigulíky, dacie, trabanty (áno, ešte aj také jazdí na slovenských cestách) a iné vraky dovezené často aj zvonku dopĺňajú ich repertoár. Je to zvláštna kombinácia hrdosti na to, že sa majú na čom viezť s komplexom, že to predsa len nie je nič extra a k tomu sa pripája vcelku dobrá znalosť predpisov, najmä práv (povinností už menej) takže ich využívajú napr. aj na to, aby ostatným ukázali, že aj oni majú právo so svojím čmudiacim autíčkom na diaľnici predbiehať (čo na tom, že idú len asi o 5 km/h rýchlejšie ako predbiehaný kamión).
Medzi škodovkármi (ale nielen medzi nimi) existuje ešte zvláštny poddruh tzv. vysokotlakých nervákov. Sú to šoféri, ktorí mimo vozidla vyzerajú a jednajú úplne normálne, ktorí sa ale v momente keď sadnú za volant zmenia na zúrivých šialencov. Keď ich človek napr. jemným zatrúbením alebo bliknutím svetiel upozorní, že blokujú premávku, okamžite začnú používať najrôznejšie spôsoby pomsty, od brzdenia, cez jazdenie na strede cesty až po rozličné slovné a gestikulačné nadávky. Samozrejme pri tom úplne zabudnú na svet okolo, takže som už videl, ako si to vysokotlaký nervák s vystretým prostredníkom a pohľadom upreným na mňa, namieril rovno do stĺpa verejného osvetlenia, lebo vo svojom spravodlivom rozhorčení nestíhal sledovať zakrivenie zákruty. Mal som tú česť niekoľkokrát ísť v aute s takýmto typom, nečudo, že mám tak málo vlasov na hlave...
Highlanderi, teda nesmrteľní sú azda najhoršou kastou na slovenských cestách. Majiteľ zväčša silného a drahého auta, vybaveného najmodernejšou technikou a zabezpečením, kde často kapacita pamäte palubného počítača presahuje kapacitu mozgu šoféra. Skutočná neriadená strela, ktorá sa vyrúti odkiaľkoľvek, rútiac sa kamkoľvek. Neplatia pre nich obmedzenia rýchlosti, prednosti v jazde, svetlá na semaforoch a pozdĺžne značenie na ceste je pre nich skôr comicsom ako niečím čo treba rešpektovať. Stretávam ich pravidelne, predbiehajúcich cez dvojitú plnú čiaru, pred vrcholom kopca, v neprehľadných zákrutách, proste všade tam, kde normálny človek radšej ide po krajnici, aby niečo „neschytal“, jazdiacich po diaľnici rýchlosťami malých tryskáčov a zúrivo blikajúcich, ak im náhodou jazdíte v ceste. Ich presvedčenie o vlastnej nesmrteľnosti z nich robí najnebezpečnejších šoférov, lebo vo svojej obmedzenosti ešte nepochopili, že nie každý má okolo seba 3 tony ocele a 12 airbagov a malé auto po zrážke s takýmto kolosom nemá absolútne nijakú šancu.
Tu niet čo radiť, čo najďalej a čo najviac na kraj, nikdy s nimi nebojujte, nevyhráte, akurát na to môžete doplatiť, či už rozbitým autom a telom, alebo ústami, ak si Vás niekde počkajú. Ak Vás omrzel život, skúste jazdiť s highlanderom, aj keď jeho výbava Vás asi na rozdiel od ostatných účastníkov prípadnej nehody ušetrí odchodu z tohto slzavého údolia. Inak ideálne pre milovníkov adrenalínových športov, medzi ktorých zrejme väčšina highlanderov aj tak patrí.
Na záver chcem spomenúť ešte dve mne obzvlášť milé kategórie účastníkov cestnej premávky, ktoré nie sú šoférmi:
Jednou z nich sú naši milí dôchodcovia. Klasickou taktikou týchto spoluobčanov je, že stojac pri ceste (jedno či na prechode, alebo o 5 metrov ďalej) sa tvária, akoby ich ani vo sne nenapadlo ísť na druhú stranu. Až keď dosiahnete vzdialenosť, ktorá sa skoro rovná brzdnej dráhe, vrhnú sa odvážne za pomoci paličky, prípadne barlí na vozovku, aby otestovali Vaše reakcie, prípadne brzdy, ABS a podobne. Patrí im za to naša vďaka, udržujú nás v strehu a s nasadením života zabezpečujú plnú funkčnosť brzdných systémov našich áut.
Rovnakú službu nám najmä v noci a mimo miest a obcí, teda mimo dosahu verejného osvetlenia plnia neosvetlení cyklisti, títo rytieri na temných tátošoch, ktorí často ešte aj riadne „tankovali“ a okrem služby už vyššie spomenutej plnia aj úlohy zadané im zrejme správou ciest, keď merajú súbežnosť strán cesty. Aj im patrí naša nehynúca vďaka, ten občasný adrenalínový náraz nás vždy dobre preberie pri nočných jazdách.
Prajem vám všetkým, ktorí sa na dvoj-, troj-, štvor-, alebo viackolesových vehikloch, na dvoch, troch nochách, či po patričnom "natankovaní" trebárs aj štvornožky zúčastňujete tejto masovej hystérie, nazývanej cestná premávka, veľa „beznehodových“ kilometrov.