Ako sa nestať hudobníkom

 V prvom rade potrebujeme byť asi päťročným dieťaťom. Je to bežný vek, kedy začína drezúra a okrem toho sú päťročné deti ešte dostatočne tvárne na to, aby sme ich presvedčili, že majú záujem o hudbu a CHCÚ ju robiť.
 Ak sme takto upraveným dieťaťom, ktoré náhodou zaspieva babke jednu pesničku tak, že jej z toho nestoja vlasy dupkom, rodičia, zmietaní ambíciami, usúdia, že nemáme úplný hudobný hluch a vezmú nás do takej zvláštnym puchom čpiacej budovy, kde si nejaká staršia pani (občas ale aj mladá kočka – to je bonusový prípad) klopká niečo ceruzkou po klavíri, aj keď my by sme si skôr chceli klopkať prstom po hlave. Potom nás za pomoci rodičov prinúti to klopkanie po nej opakovať a nakoniec – aká hrôza! musíme ešte zaspievať Prší prší a  Pokapala na salaši slanina . Učiteľka (lebo je to naozaj ona, ale vo svojich piatich rokoch to len matne tušíme) skonštatuje, že dieťa má TALENT a HUDOBNÝ SLUCH a keďže talentov je málo a s hudobný sluchom ešte menej, MUSÍ chodiť na husle.
 Možno aj tušíme, že ten kus dreva zvláštneho tvaru sa tak volá a ak náhodou náš rodič profesionálne hrá, tak máme aj predstavu ako to znie, keď sa doma ozýva jeden a ten istý kúsok hudby stále dokola. To ešte netušíme, že budeme tiež produkovať rovnako jednotvárne zvuky.
 Pripravme sa na to, že prvých päť až sedem rokov sa to prakticky nedá počúvať. Teda okrem vlastných rodičov a našich ostatných rodinných príslušníkov, prípadne rodičov podobne postihnutých spolutrpiacich.
 Základom je, že konským chvostom trieme kolmo po drôtoch a ovčích črevách. Naopak sa to síce tiež dá, ale je to hrozne namáhavé a po chvíľke začneme dostávať kŕče do rúk, takže pamätáme – chvostom po drôtoch a črevách, nie naopak. Aby to nebolo také jednoduché, asi po troch mesiacoch trenia sa dozvieme, že ešte treba tie drôty a črevá, teda struny, skracovať prstami druhej ruky tak, aby bolo tónov viac. Predsa len, štyri tóny sú na virtuóznu hru trochu málo, a tak nakoniec po svedomitom cvičení, trvajúcom takých 10 rokov, už zvládame zahrať asi 40 tónov skoro úplne čisto.
 Keď už vieme škrípať na husle tak, že susedia búchajú do stropu len sporadicky, nastane ďalšia fáza výchovy koncertného umelca. Učiteľka spolu s rodičmi nám s natešeným výrazom oznámia, že budeme vystupovať na BESIEDKE, čo je vlastne krycí názov podujatia pre verejné zosmiešnenie vystupujúcich a pre zvýšenie krvného tlaku rodinných príslušníkov, nikto iný sa totiž na takýchto podujatiach nevyskytuje.
 S roztrasenými, spotenými rukami vystúpime na pódium a pokúsime sa z nástroja za pomoci milej tety za klavírom vylúdiť nejaké tie tóny. Ak sa nám to podarí bez úplného krachu a sĺz na otvorenej scéne, ozve sa potlesk a celá rodina ide na nejakú dobrú večeru, alebo aspoň zákusok, čo je vlastne jediná príjemná časť tohto dňa.
 Takto pokračujeme približne 10-15 rokov, občas pozorujúc mierne zlepšenie kvality hry, prejavujúce sa tým, že aj cudzí ľudia sú ochotní to počúvať, až konečne zakotvíme na odbornej škole, ktorá sa z mne dodnes neznámeho dôvodu nazýva Konzervatórium. Asi sa kedysi vyrábali hudobníci v konzervách aby sa nekazili a boli použiteľní dlhšiu dobu, zánikom šľachtických orchestrov a zrušením nevoľníctva aj u hudobníkov zrejme tento zvyk zanikol a zostal len názov.
 Študujeme teda na Konzervatóriu, občas sa verejne potrápime na nejakom tom vystúpení a nakoniec si uvedomíme dve základné veci:
1. ako hráč na violu (husle už boli malé, presedlali sme na niečo veľmi podobné, ale o kúsok väčšie, aby sa to lepšie držalo) máme šancu uplatniť sa jedine v orchestri. A hrať v orchestri znamená aj to, že budeme 200, možno 300 krát hrať to isté hm-ta-ta, síce možno s iným dirigentom, ale v podstate to isté hm-ta-ta stále dokola.
2. ako priemerný hráč (tí nepriemerní majú samozrejme úplne iné skúsenosti a skoro nikdy nehrajú na violu) máme šancu hrať akurát tak niekde pri jednom z posledných pultov treťotriednych orchestrov a nádej na infarkt z prepracovania na kšeftoch najneskôr v päťdesiatke, čomu sa potešia maximálne tak potenciálni adresáti životnej poistky (teda ak sa nám na nejakú poistku podarí vôbec zarobiť a máme pripoistené rizikové choroby).
 Čo teda spravíme? Po zrelej úvahe a dosť drsnej hádke s rodičmi, doteraz veriacimi, že si na prsiach chovajú budúceho koncertného umelca a nie hada, skončíme s hudbou a ideme robiť čokoľvek, len nech to nemá s hudbou nič, ale vôbec nič spoločné.
 Dosiahli sme cieľ, nestali sme sa hudobníkmi!
 Že sa to dá aj ľahšie? Že sa to dá aj inak? Nemyslím, že by ktorákoľvek iná cesta priniesla väčšiu úľavu a súčasne väčšie zadosťučinenie, že sa nám cieľ podarilo splniť.
 A praktický význam? Spoznali sme neuveriteľné množstvo krásnej hudby, naučili sme sa ju počúvať a milovať, nevedieť bez nej žiť. A ak toto dokážeme, možno sa nám podarí niekedy na svet pozerať ušami a počúvať srdcom. A to nie je málo...