V malom Reformistane mali Reformistanskú Filharmóniu. Založená bola ešte za Totalistov, ale napriek tomu mala po dlhé roky vcelku slušnú úroveň. Keď sa k moci dostali Absurdisti, začala úroveň pomaly upadať, ale po nástupe Reformistov svitla nádej. Z neďalekého Socialistanu prišiel kvalitný dirigent, ktorý dostal sľub, že Filharmónia dostane niekoľko miliónov, aby jej bolo z čoho pod jeho vedením vrátiť zašlú slávu. Aj sa mu celkom darilo, len tie milióny nie a nie prísť. Tak sa jedného krásneho dňa zbalil a odišiel do Normalistanu dirigovať nejaké iste podradné teleso. Ihneď po jeho odchode odvolali aj riaditeľa Reformistanskej Filharmónie, lebo vraj to bol on, čo sľuboval veci, ktoré nemohol splniť, okrem iného aj tých zopár miliónov. Riaditeľ si z toho veľa nerobil a odišiel pre zmenu do Socialistanu, kde riaditeľuje nejakému určite ešte podradnejšiemu telesu. Na jeho miesto prišiel schopný, manažérsky typ, ktorý nemal škrupule (ale to sa šepkalo len v kuloároch)
Po krátkom čase to prestalo baviť aj príslušného pána ministra kultúry (vraj bol málo manažérsky zručný a mal škrupule, ale to sa šepkalo len kuloároch) a na jeho miesto prišiel mladý, dynamický manažér, síce nie veľmi rozumejúci kultúre, ale veď kto už potrebuje rozumieť kultúre, hlavne, že peniažky sa kotúľajú tým správnym smerom (ale to sa tiež len šepkalo v kuloároch).
A zrazu sa začali peniažky kotúľať ako guličky na jar. Najprv pán nový minister vybavil, že sa dostavala krásna, nová budova Reformistanského národného divadla a to pod heslom „Národ sebe!“ Každý občan Reformistanu, od kojencov až po penzistov s radosťou prispel na dostavbu tohto svätostánku kultúry.
Ale vráťme sa k Reformistanskej Filharmónii. Po zrušení zopár nepotrebných umelcov nastal čas vysťahovať orchester a zbor filharmónie (viac už z nej aj tak nezostalo) z ich krásnej, ale chátrajúcej budovy do ešte oveľa krajšej, trochu menej chátrajúcej, pripomínajúcej jeden zo siedmych divov sveta. Dôvodom bola samozrejme rekonštrukcia, nemôžeme predsa nechať umelcov pracovať v takých katastrofálnych podmienkach. Pri rekonštrukcii sa ale zistilo, že budova sa vlastne pre účely Reformistanskej Filharmónie vôbec nehodí a že bude oveľa lepšie využitá ako exkluzívne kongresové centrum a miesto všeľudových zábav, kde budú môcť všetci kultúrnici „trsať“ do úmoru tela v dokonale padnúcich oblekoch a róbach. Tie im dokonale padnú už len preto, že väčšina si za týmto účelom nechala chirurgicky odstrániť chrbtovú kosť.
Iste je len úplnou náhodou, že prevádzka budovy sa ukázala ako mimoriadne nákladná a tak sa v záujme úspory peňazí všetkých občanov Reformistanu rozhodlo, že bude sprivatizovaná. Keďže už predtým sa jeden mimoriadne kultúrne zapálený investor zaujímal o kúpu vtedy ešte nedostavaného Reformistanského divadla a len pre nepochopiteľný odpor umelcov sa mu ju nepodarilo kúpiť, bolo úplne zbytočné vyberať niekoho iného. Jeho výber podporil aj mimoriadne pádny argument, že tento kultúrny človek vlastnil hotel hneď vedľa budovy filharmónie. Aká šťastná náhoda! Až som sa od toho zobudil...
Ale čo to? Prebudím sa, otvorím noviny a čítam, že dirigent Bělohlávek odišiel, riaditeľa Tkáčika odvolali, nový riaditeľ ako svoj prvý čin v úrade zrušil zopár umelcov, minister Chmel podal demisiu, jeho nástupca chce budovu SND dostavať zo štátneho rozpočtu...
A Slovenská filharmónia sa sťahuje do Rozhlasu, lebo budovu Reduty idú rekonštruovať...
Sen alebo skutočnosť? Ktovie?
