Kréta, Fulghum a Třetí přání

 Pred pol rokom som v istom známom kníhkupectve na jednej bratislavskej ulici so zvieracím názvom úplne automaticky siahol po Fulghumovi. Prvý román, Fulghum v rozsahu, aký sme doteraz nemali šancu čítať. Neváhal som, tušiac, že to nemôže byť zlá kúpa. Zaznamenal som, že sa román odohráva rôzne po Európe a tiež kúsok v Japonsku a v Seattli, okrem iného aj na Kréte, konkrétne v Chanii. Keďže som nehodlal dve, alebo tri noci nespať počas robotného roku, odložil som Robertovu knihu s tým, že dovolenka bude ten pravý čas na kľudné čítanie. Netušil som, ako dobre som urobil.
 Začal som ho čítať na Kréte, až večer po prvom výlete autom, teda dosť neskoro. Pocit, ako by si človek obul staré, dobre vychodené tanečné topánky. Fulghum, tak ako ho poznáme a máme radi a predsa inak. Jeho vášeň pre Krétu, jeho obdiv pre spôsob života jej obyvateľov je strašne nákazlivý. Čítať niečo také sediac na balkóne hotela na Kréte je neskutočný zážitok. Všetky tie tvary, vône, farby, ľudia, mestá, to všetko máte na dosah ruky, nemusíte tomu veriť, vidíte to na vlastné oči, uši a nos. 
 Druhý výlet autom bol preto omnoho „uvedomelejší“ ako ten prvý a naozaj ma mrzelo, že sme mali auto len na dva dni, takže som si niektoré veci (napríklad najstarší olivovník na svete, ktorý má už asi 3000 rokov a o ktorom sa nedočítate v žiadnom sprievodcovi) už nemal ako pozrieť. Ale stihol som Chaniu, mesto, kde sa odohráva podstatná časť Krétskej kroniky a aj keď bola turistická sezóna (dej sa odohráva v zime), veľa z tej popisovanej atmosféry sa dalo vycítiť. Stará Chania je zvláštne mesto. Máte pocit, že ste v Benátkach, postavených na miernych kopcoch a s niektorými typicky gréckymi prvkami. Úzke uličky, taverny na každom kroku, nádherné modré okenice na domoch tých najrôznejších farieb, ktoré majú okrem toho ešte tú zvláštnosť, že nenájdete dva, ktoré by mali rovnaké dvere. Chania je v určitom zmysle svetovým mestom dverí, každé sú iné, od úplne jednoduchých, niekedy až škaredých až po krásne a umelecky mimoriadne hodnotné kúsky. Staré centrum je jedným veľkým hotelom, skoro každý dom je prerobený na penzión a ak ešte niekedy budem mať príležitosť ísť na Krétu viac spoznávať a menej hlivieť, chcem bývať práve tu. Ráno si zájsť niekde v meste, alebo v starom benátskom prístave do kaviarne na raňajky, typicky krétske s čerstvou pomarančovou šťavou, kúskom bieleho chleba, fetou, paradajkami, olivami, jogurtom s tymiánovým medom a orieškami a možno sa prinútim ochutnať aj typickú krétsku kávu (hoci Alex hovorí, že je to patok pre turistov), alebo si dám svoj obľúbený anglický Earl Grey, ktorý je tu rovnako doma, ako káva.
 Kniha vyzerá na prvý pohľad veľmi jednoducho, je nádherne pohodová, krásne ilustrovaná a prvá časť je viac-menej veľkou poctou Kréte, jej histórii, krajine, obyvateľom, zvykom, kuchyni a hlavne, je pohľadom za kulisy turistického priemyslu, bez zbytočného pátosu a bez zbytočného okiadzania. To je v tejto časti hlavná úloha Alexandrosa Xenopuludakisa, 80-ročného rodeného Kréťana, ktorý sa po 50 rokoch vracia na Krétu. Jeho ironický, typicky anglický humor, milujúci nonsensovú poéziu, spojený s vrúcnym vzťahom k rodnému ostrovu je perfektným spôsobom, ako spoznať Krétu tak, ako ju turista nikdy nespozná.
 V druhej časti knihy otvára Alex svoje anglické ja a lásku k nonsensu v tej najčitejšej podobe. Vďaka jeho ceste s Allyson do Giverny sa dozvieme prečo je Monetove múzeum zatvorené keď prší a prečo mal Monet jedáleň vymaľovanú celú na žlto. V Oxforde a okolí jej (a nám s ňou) potom ukáže, ako sa treba plaviť po tamojších kanáloch a prečo je úplne nevyhnutné mať poriadne vytrénované brucho, pokiaľ chce ísť človek do krčmy.
 Max-Pol, americký lekár, ktorý sa rozhodol upratať si v živote po tragédií, ktorá ho postihla, je mu vítaným spoločníkom a vlastne ho k návratu na Krétu inšpiruje. Je aj „autorom“ Krétskej kroniky, teda tej časti, ktorá ma, byvšieho práve na Kréte, zaujala najviac a ktorá obsahuje naozaj neuveriteľnú sumu informácií. Práve on zamieša do príbehu tretiu hlavnú postavu - Allyson.
 Allyson O. Rileyová, veľmi, veľmi zvláštna a zaujímavá postava je samozrejme určitým spôsobom stred, okolo ktorého sa všetko točí, najmä v druhej polovici knihy. Žena, ktorá má každú chvíľu iné meno a na každej nohe inú topánku, nezávislá, vzdelaná a absolútne nekonformná je naozaj Fulghumovým majstrovským dielom.
 Doteraz písal o sebe, svojich postojoch priamo, teraz to síce robí tiež, ale cez svoje románové postavy, ich povahy, zážitky, názory a skúsenosti. Allyson, Alex, Max-Pol, všetko je to do určitej miery Fulghum, do každej postavy dal niečo zo seba. Azda najviac do Alexa, a potom do Krétskej kroniky Max-Pola. Keď tak nad tým rozmýšľam, mám pocit, že zatiaľ čo Alex a Max-Pol sú projekciou Fulghuma akým do určitej miery je, Allyson je projekciou toho, akým by (zase do určitej miery) chcel byť.
 To, že je to pravý Fulghum potvrdzuje neochvejný a veľmi príjemný optimizmus, ktorý z celej knihy sála ako riadny oheň v kozube. Nie fanfárovitý radostný pokrik, ani jasavá hlúposť. Múdra, vlastným životným príbehom a skúsenosťami podoprená radosť zo života a odhodlanie, prežiť ho naplno. Celá kniha je tak nabitá optimizmom a negýčovitou krásou, že je to až nebezpečné. Samozrejme že je hlavne o láske, to tu hádam nemusím ani písať, už z konfigurácie hlavných postáv je to očividné. Nečakajte ale žiadnu nasládlu "selanku". Skôr citlivý popis cesty troch veľmi rozdielnych a predsa súznejúcich duší k sebe, tak blízko, že nie je dôvod na pretvárku, strach, obavy, bolesť, či smútok. Zostáva len čistá radosť, radosť z toho, čo možno príde. Možno áno, možno nie. Ktovie? Stôl v Meltemi čaká...
 Celá kniha je oveľa zložitejšia, decentnejšia a určitým spôsobom náročnejšia, ako čokoľvek, čo som od Fulghuma doteraz čítal. O to krajší to bol zážitok. Po dlhej dobe som nejakú knihu nezhltol, vychutnával som si ju po častiach a nechal som ju prevaľovať sa v hlave po celý deň, tešiac sa na večerné pokračovanie. Extrém som dosiahol, keď som bez nejakej vonkajšej príčiny prestal čítať veľmi dramatickú kapitolu o Max-Polovej nehode predtým, než som sa dozvedel, čo sa mu vlastne stalo a či tú nehodu prežil. Niečo, čo sa mi zatiaľ pri žiadnej knihe nepodarilo.
 Žeby vplyv krétskeho podnebia? Ktovie, možno trochu, človek sa tam jednoducho nevie ponáhľať a nevie sa ani poriadne, alebo dlhšie hnevať. O „samonasieraní“ ani nehovorím. Pozrieš doľava – nádherné more, pozrieš doprava – úžasná hornatá krajina a keď sa potom pozrieš pred seba, nedokážeš sa hnevať na nikoho a na nič.
 Takže na záver len malá rada: choďte na Krétu, stojí to za to. A ak nemôžete, určite neobíďte Roberta Fulghuma a jeho Třetí přání. Stojí za to, aspoň tak, ako návšteva Kréty.