Kto môže za krízu kultúry?

 Keď chcem ako podnikateľ podporiť kultúrnu ustanovizeň, môžem tak samozrejme urobiť, ale jedine z čistého zisku. Je vylúčené, aby som si takýto príspevok, ktorý sa cez mzdy, DPH a ďalšie dane znovu zdaní, odpísal z daňového základu tak, ako je to bežné vo veľa normálnych krajinách. Nenamietal by som, keby bol stanovený nejaký limit, nevadilo by mi, keby bol prísne kontrolovaný a za porušenie pravidiel tvrdo postihovaný každý, kto by takto chcel niečo „uliať“ bokom. Vadí mi ale, že sa tu čaká, že každý, kto má peniaze, bude len z čistej lásky k umeniu, zdravotníctvu alebo športu zo svojich vlastných peňazí financovať tieto oblasti. Možno to súvisí s našou náturou a trochu aj predstavou, že „tí pracháči“ majú aj tak dosť, a bohvie ako to zarobili, tak nech niečo pustia, aby si vyprali svoje zlé svedomie.
 Druhým vinníkom je podľa mňa ministerstvo školstva, ktoré trestuhodne zanedbalo výchovu ku kultúre a kultúrnosti u tých, ktorí by mali byť ich nositeľmi po ďalšie desaťročia. Keby sme ako rodičia nezorganizovali návštevu opery toho toľko komentovaného SND, tak sa niektoré deti asi nikdy do tej budovy a na také predstavenie nedostanú. Ak ale v detskom veku neobjavia túto oblasť života a nenaučia sa aj v rámci školy rozoznávať kvalitu od braku, sotva možno očakávať, že budú v dospelosti požadovať od kultúrnej obce niečo iné ako telenovely, čisto komerčné filmy, tupé reality show a podobnú „kultúrnu“ zábavu. Práve obsahová reforma základného a stredného školstva mala už dávno podporiť záujem detí o kultúru úpravou osnov, v ktorej by estetika, hudobná výchova a všeobecný kultúrny rozhľad neboli Popoluškami niekde na chvoste záujmu.
 Preto si myslím, že je potrebných zopár jednoduchých ale podľa mňa účinných krokov pre riešenie tej toľko diskutovanej krízy kultúrnosti:
 1. umožniť, aby bolo možné sponzorské príspevky do určitej presne stanovenej výšky odpočítať od daňového základu. Tým by sa určite zvýšila ochota firiem a podnikateľov prispievať na kultúru aj inak, ako len vstupným a teda aj objem prostriedkov v kultúre, ktoré by boli nezávislé od štátneho rozpočtu. „Prepad“ na daniach zo zisku by sa podľa môjho názoru aj tak vrátil cez dane z miezd pracovníkov v kultúre a DPH z ostatných spôsobov vynakladania finančných prostriedkov. A ak by to aj nebolo 1:1, dalo by sa to brať ako nepriama podpora štátu pre kultúru, nie len ako fiškálny problém. O znížení miery korupcie ani nehovorím, som presvedčený o tom, že darcovia si vedia oveľa lepšie postrážiť spôsob použitia svojich peňazí, ako ten najlepší kontrolór z NKU.
 2. čo najrýchlejšie realizovať obsahovú reformu vzdelávania na základných a stredných školách s rovnako vážnym dôrazom na estetickú, hudobnú a výtvarnú výchovu ako na matematiku alebo jazyky. Nekultúrni polygloti sa vo svete asi veľmi dobre neuplatnia a slovenskej kultúre nepomôžu už vôbec. Nebudú k nej mať žiadny vzťah, až na zopár jedincov, vedených ku kultúre a kultúrnosti z domu.
 V konečnej fáze by bolo asi najlepšie, keby sa ministerstvá školstva a kultúry zlúčili, aby sa konečne tieto dve spojené nádoby poriadne prepojili a nebojovali proti sebe len preto, že urazený štátny tajomník jedného ministerstva sa stal ministrom toho druhého. Nejaká kultúra už potom je to posledné, čo je dôležité.
 Nekultúrni polygloti, nečítajúci matematici, ľahostajní podnikatelia a rozhádaní štátni úradníci kultúru nezachránia. Treba začať konať, aby tu naozaj vznikla vrstva vzdelaných, kultúrne rozhľadených a patrične náročných konzumentov, ktorí budú stimulovať a podporovať to najlepšie, čo im slovenská kultúrna obec bude schopná ponúknuť.