Povedzme im to teraz

 Často som vo svojom okolí počul a niekedy som si aj sám myslel, že niekto by rád svojmu blízkemu povedal niečo, čo nestihol, niečo, čo nedokázal pre hnev, hádky, namyslenosť, alebo urazenosť povedať a teraz už to nejde. Stáva sa zrejme často, že až keď niekto odíde, ukáže sa, že žiadny spor, žiadna hádka ani nepriateľstvo neboli tak dôležité ako priateľstvo, láska a úcta.
 Skúsme si v tieto dni spomienok spomenúť nielen na mŕtvych, ale v prvom rade na živých. Na tých, s ktorými sa hádame, s ktorými si nerozumieme, s ktorými sme sa prestali rozprávať, často pre veci, ktoré sú, videné z perspektívy večnosti, úplnými maličkosťami. Skúsme si predstaviť, že už tu s nami nie sú a zamyslieť sa nad tým, či by nás nemrzelo, že sme im to alebo ono nestihli povedať. A ak áno, tak im to povedzme, teraz, hneď, nebudeme neskôr ľutovať že sme tak neurobili. Toto je pre mňa posolstvo sviatkov našich zosnulých, posolstvo pre našich žijúcich. Aby pre nich neboli len sviatkami spomienok a smútku, ale aj sviatkami radosti a nádeje.