Prečo nepozerám Markízu

 Písal sa tuším rok 96, na Slovensku „kraľoval“ Mečiar a v septembri začala konečne vysielať prvá slovenská komerčná televízia. Fajn, potešili sme sa alternatíve českej verejnoprávnej (tá sa dala pozerať prakticky vždy) a slovenskej nesvojprávnej (tá zase prakticky nikdy) televízie. Blížil sa čas volieb a „boj o Markízu“ ukázal, že si táto televízia, ktorá vznikla s požehnaním Mečiara a len postupne sa aspoň navonok posunula na opačnú stranu barikády, získala verných divákov a dôveru. Výrazne pomohla opozícii vyhrať voľby, cenou za túto výhru bol bývalý komunistický funkcionár v úlohe druhého celkovo a prvého priamo zvoleného slovenského prezidenta. Už vtedy bolo možné vycítiť zo spravodajstva určité zafarbenie, ktoré po založení strany ANO dostalo konečne konkétnu podobu.
 Prišli voľby v roku 2002 a spravodajstvo Markízy opäť pomohlo jednej malej, ale vďaka svojmu zakladateľovi bohatej straničke dostať sa do vlády.
 A začal frmol. Po počiatočnej skromnosti sa predseda veľmi rýchlo stal odborníkom „na všetko“ a vyhláseným liberálom. Vyhláseným preto, že keď si človek podrobnejšie pozrel, o čom jeho politika naozaj je, je jeho liberalizmus skutočne len vo vyhláseniach.
 Ale poďme späť k televízii. Keď pominieme spravodajstvo, musím povedať, že sa so svojimi občas lepšími, občas horšími filmami, misskami, sitcomami, telenovelami, detským programom a ďalším doteraz v podstate ničím nelíšila od ostatných komerčných televízií, pri ktorých si človek vedel občas niečo vybrať a pozrieť a občas nie.
 V poslednej dobe ale akoby Markíza prekročila hranicu, za ktorou je pre mňa nepozerateľná. Alebo som tú hranicu prekročil ja a prudko sa mi skultivoval vkus, takže už to neviem vydržať, ale o tom pochybujem. Samozrejme k tomu prispelo už spomínané spravodajstvo ale najmä „úžasní, fantastickí a jedniní skutočne reálni“ Mojsejovci.
 Fenomén reality show bol už niekoľkokrát popísaný a ja vcelku nemám s týmto formátom nejaké vážne problémy, aj keď nie som úplne cieľová skupina, väčšinou ma nechytí nejaké SMS-kové šialenstvo a tieto veci pozerám akosi od boku. A musím povedať, že je vidieť ten priepastný rozdiel medzi reality show typu SuperStar, alebo Dievča za milión a Mojsejovcami. Ten rozdiel je v celkovej filozofii takejto show, ktorá je v prvých dvoch prípadoch v podstate pozitívna. Ide totiž o výber niekoho, kto má určitý druh talentu alebo schopností s tým, že následne dostane šancu v danom odbore pracovať a teda sa uplatniť lepšie ako predtým.
 Iste, je s tým spojený mne nič nehovoriaci mediálny „humbuk“, ten ale k takémuto typu relácie nevyhnutne patrí, aby motivoval divákov posielať hlasy, aby ich zainteresoval na osudoch jednotlivých účastníkov a tým nepriamo motivoval k ešte väčšiemu počtu SMS-iek. Nemám žiadny problém s tým, že sa niekto snaží týmto spôsobom zarobiť peniaze, dospelí a svojprávni občania sa musia sami vedieť rozhodnúť, či sa do tohto kolotoča zapoja alebo nie.
 Princíp show Mojsejovcov popiera prakticky všetky vyššie spomenuté atribúty a je postavený na jedinom fakte – ukázať, čoho sú ľudia schopní, keď majú „šancu“ získať dva milióny korún. Nemusia nič vedieť, nemusia mať nijaké zvláštne schopnisti, iba dostatočne silný žalúdok, aby vydržali to, čo si na nich vymyslia dve veľmi pochybné figúrky, ktorých jedinou verejne prezentovanou kvalitou sú ich peniaze a majetok. Keďže ich duševný obzor zrejme nesiaha inam, dovoľujú si za podpory najsledovanejšej televízie psychicky týrať, urážať a ponižovať zúfalcov, ktorí dúfajú, že si týmto spôsobom vyriešia finančné problémy. Ostal som ale v šoku, keď som minule pri prepínaní programov zazrel spolu s Mojsejovcami za stolom psychológa, ktorý pôsobil aj v Dievčati za milión. Myslel som si, že vysokoškolsky vzdelaný človek, ktorý pôsobil inteligentným dojmom sa na takéto svinstvo neprepožičia, ale zrejme si týmto spôsobom rieši zase svoju finančnú situáciu a necháva bokom akúkoľvek etiku svojho povolania a odbornú povesť. Pre niektorých to môže znamenať potvrdenie starého tvrdenia „za peníze v Praze dům“, pre mňa je to poukaz na ľudské zlyhanie odborníka na "ľudskosť".
 Takže práve Mojsejovci a s nimi spojený „humbuk“ v Markíze ma definitívne zbavili aj tej najmenšej chuti túto televíziu sledovať.
 Štefan Hríb to v svojom editoriali v najnovšom čísle .týždňa napísal veľmi presne – „ ...hoci zástupy ponížených nešťastníkov a milióny divákov sa naozaj správajú nedôstojne, najstrašnejším odpadom tejto doby sa práve stala Markíza a jej ľudia“.
 Nedá sa nesúhlasiť, pôjdem ale od konštatovania trochu ďalej – na túto bolesť je vcelku jednoduchý liek a ja sa touto formou obraciam na všetkých, čo majú doma peoplemetre: Prosím, prepnite na iný kanál, pomôžte zachrániť aspoň tú trochu dôstojnosti, ktorá ešte v mediálnom priestore na Slovensku ostala! Je to na Vás dámy a páni pri obrazovkách!