Nebudem tu analyzovať klady a zápory našej súčasnej ústavy. Nechcem hovoriť ani o tom, ako by mala vyzerať ústava demokratického právneho štátu v 21. storočí. Chcem sa tu skôr venovať problémom, ktoré sa v súvislosti s ústavou a ústavnosťou objavujú dnes a ich dopadmi na bežný život občanov.
Vládna moc má vždy tendencie využívať rámec ústavy pre realizáciu svojich cieľov čo najširšie. To je úplne v poriadku, pokiaľ sa naozaj jedná o rámec ústavy. Problém nastáva v momente, kedy ani ústava nie je pre vládnu moc hranicou, za ktorú nesmie vkročiť, ani pri realizácii tých, podľa nej, najvznešenejších a najprospešnejších cieľov.
Presne to sa ale odohráva v súčasnej dobe. Vláda a najmä premiér Robert Fico okrem iného nasľubovala občanom realizáciu grandióznych projektov, s veľkou rýchlosťou realizácie a krátkym termínom ukončenia.
Pre realizáciu takýchto projektov je potrebné v prvom rade vysporiadať pozemky pod ne. A tu sa ukázalo, že súčasné zákony o vyvlastňovaní neumožňujú urýchliť proces vyvlastnenia tak, aby boli termíny, nasľubované vládou, reálne.
Návrhy zákonov, ktoré s najrôznejšími obštrukciami voči pripomienkam odbornej i laickej verejnosti predkladali ministerstvo dopravy a ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja svedčia o absolútnej neúcte ich tvorcov k tomu, čo by pre každého štátneho úradníka malo byť posvätné - Ústave Slovenskej republiky.
V snahe o čo najrýchlejšiu dostavbu diaľnic sa ministerstvo dopravy rozhodlo ísť cestou absolútne neprípustnej selekcie vlastníkov na dve kategórie, pričom len jedna z nich - tí, čo vlastnia nehnuteľnosti inde, ako pod diaľnicami, má mať aj naďalej garantované práva podľa ústavy. Tá druhá skupina - vlastníci 48 nehnuteľností pod budúcimi diaľnicami má byť o svoje ústavné právo na nedotknuteľnosť súkromného majetku ukrátená zákonom, ktorý má umožniť výstavbu na ich pozemkoch bez toho, že by investor mal k pozemkom vlastnícke práva.
Právo na účinnú právnu ochranu majetku je porušované neprípustným skrátením lehôt pre podanie odporu a súčasne zánikom možnosti súdu nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia o vyvlastnení do konečného verdiktu, čo je okrem zásahu do vyššie uvedených ústavných práv aj neprípustným zásahom legislatívnej moci do právomocí nezávislej justície. Selekcia vyvlastňovaných majiteľov pozemkov na skupinu „poddiaľnicových" a tých ostatných je aj porušením základných princípov právneho štátu, totiž zásady, že každá právna norma má byť nešpecifická a riešiť problém systémovo a nie individuálne. V tomto konkrétnom prípade sa ale rieši 48 individuálnych prípadov jedným zákonom, čo je v právnom štáte neprípustné.
Ďalším, veľmi čerstvým a skutočne alarmujúcim príkladom ignorovania aj tých najzákladnejších zákonných pravidiel je postup predsedu parlamentu pri odosielaní schváleného zákona o sociálnom poistení prezidentovi. Vyškrtnutie čo i len jedného slova zo znenia zákona, ktoré schválil parlament je tak za hranicou akýchkoľvek pravidiel, že v skutočnom právnom a demokratickom štáte by viedol minimálne k odstúpeniu politika, ktorý sa niečoho podobného dopustil. Na Slovensku sa za predsedu parlamentu postavili jeho spolustraníci a tak sa mu zrejme aj napriek snahe o odvolanie nič nestane.
A dôsledky? Tieto príklady dokonale ilustrujú úroveň skutočnej úcty súčasnej vládnej moci k ústave, v nej zakotveným základným ľudským právam a ďalším zákonom. Súčasne je signálom pre celú štátnu sféru, že pri plnení úloh, stanovených mocenskou garnitúrou si nemusí až tak veľmi lámať hlavu s rešpektom k ústave, či ostatným zákonom. Keď tak nerobí vrcholný orgán výkonnej moci, prečo by sa vlastne ktokoľvek mal snažiť dodržiavať zákony?
Príkladov toho, ako sa vplyv zlého príkladu vládnej moci prenáša aj na nižších úradníkov je mnoho. Na jeden som narazil len nedávno, je ale priam ukážkový.
Zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele, schválený ešte v roku 2005 stanovuje, že od 1. januára 2007 musí byť každé dieťa do jedného roku veku zaradené do profesionálnej rodiny a nesmie byť umiestnené v detskom domove. Napriek tomu, že všetky kompetentné inštitúcie mali viac ako rok a pol na to, aby sa na zákonom stanovený príkaz pripravili, neurobili prakticky nič, a to dodnes. Dnes, teda takmer 11 mesiacov po termíne, kedy v detských domovoch nemalo byť ani jedno dieťa do jedného roka života, je na Slovensku v detských domovoch vyše 180 detí mladších ako jeden rok.
Ide tu o klasický prístup štátnych úradníkov, ktorí buď z neschopnosti, alebo pohodlnosti, ale najmä preto, že zákon neobsahuje žiadne sankcie za nedodržanie jeho ustanovení, neurobili prakticky nič pre jeho naplnenie. Je to ukážka prístupu, kedy samotný rešpekt pred zákonom nestačí na jeho uvedenie do praxe, kedy štátna sféra funguje na základe negatívneho príkladu vládnej moci, ktorá tiež rešpektuje len tie zákony, ktoré sa jej hodia, resp. tie, ktoré sú vymáhateľné pod hrozbou sankcií. A ministerstvo, ktoré má presadzovať uvádzanie zákona do života bráni nezmyselnými výhovorkami tých, ktorí zákon porušujú. Viac k tejto téme tu.
Keďže štátna moc, reprezentovaná vládou a parlamentom by mala ísť príkladom, aký príklad poskytuje táto štátna moc občanom? Že ak ste pri moci, neplatí pre vás žiadny zákon? Ak ste pri moci, môžete útočiť na základné pravidlá, podľa ktorých sa spravuje štát, čiže ústavu, v nej zakotvené základné práva a ďalšie zákony? Ak zákon neobsahuje sankcie za neplnenie, netreba ho dodržiavať?
Ak ide vládna moc príkladom takýmto konaním, ako možno spravodlivo vyžadovať od občanov, aby zákony a ústavu rešpektovali a dodržiavali? Len preto, že oni nie sú ministrami , premiérmi, predsedami parlamentu, či poslancami?
18 rokov po Novembri 89 bohužiaľ musím konštatovať, že ciele, ktoré si počas nežnej revolúcie vytýčili jej aktéri v oblasti ochrany ústavných práv občanov, nie sú ani zďaleka naplnené. Čaká nás ešte dlhá cesta, kým na Slovensku budú všeobecne rešpektované a uznávané základné ľudské práva, kým bude rešpekt pred ústavou a zákonmi základom výkonu vládnej moci: Je potrebné vykonať ešte veľa práce, kým sa dostatočnou informovanosťou a vzdelávaním zvýši právne povedomie občanov natoľko, aby sami od vládnej moci vyžadovali patričnú mieru rešpektu a uznania k Ústave Slovenskej republiky, v nej zakotveným základným ľudským právam a slobodám, ako aj všetkým ostatným zákonným normám. Tú mieru rešpektu, ktorá je jediným legitímnym rámcom jej fungovania, pokiaľ sa tento štát má nazývať skutočne demokratickým a právnym štátom.
Tento článok bol základom môjho príspevku na podujatí s názvom "Obnovme étos Novembra 89", organizovanom týždenníkom .týždeň a Konzervatívnym inštitútom M.R.Štefánika. Viac informácií o podujatí nájdete tu.
