Ak by Mníchovský diktát prišiel ešte počas života T. G. Masaryka, je vysoko prevdepodobné, že by sa Československo bránilo. Človek, ktorý prijal zodpovednosť za smrť československých legionárov pri boji o samostatný štát by ju určite zbabelo neodmietol v situácii, aká panovala tesne pred a po Mníchove. A tým by zrejme zachránil síce menej životov, ale oveľa viac národnej hrdosti, morálky a pocitu zodpovednosti za svoj osud a za svoj štát.
Ak by November prišiel neskôr, zrejme by aj v Československu prišlo ku krachu centrálne plánovanej ekonomiky, podobne ako v Poľsku. So všetkými negatívami, prázdnymi obchodmi, čiernym trhom, pašovaním tovaru a nedostatkom prakticky všetkého. Ale pre pamäť národa, pre jeho vnímanie politického režimu by to bola nezaplatiteľná skúsenosť. Možno by zabránila tak masovému spomienkovému optimizmu, akého sme na Slovensku svedkami dnes. Možno by zabránila tomu, aby ho ľudia ako Fico, Paška, Kaliňák a ďalší využívali a cez neho si naháňali podporu. Lebo ničím iným si ju získať nevedia. Sľubom pečeného holuba ktorý vraj vtedy bol takmer na dosah.
Dve udalosti, ktoré asi neprišli presne v ten pravý čas. Nie že by som komukoľvek prial smrť pri obrane republiky. Ani by som nikomu neprial dlhšie zotrvávanie v totalitnom komunistickom režime. Ale pre budúcnosť a vnímanie minulosti by iné načasovanie mohlo mať dramatický význam.
Nestalo sa a tak musíme a budeme žiť v tej realite, ktorú obidve tieto udalosti po sebe zanechali. A veriť, dúfať a snažiť sa o to, aby raz väčšina pochopila, že mlieko za dve koruny a úplná (žiada sa mi napísať totálna) zamestnanosť, nie sú to, čo nás vytrhne z biedy.
