Je ňou ľahostajnosť a mizerná pamäť.
Je pre mňa istým spôsobom neuveriteľné, ako sme my, Slováci ľahostajní k tomu, čo sa deje okolo nás. Pokiaľ sa nás udalosti netýkajú úplne priamo, pokiaľ nás alebo našich najbližších neokradnú, neprizabijú, nevyvlastnia, neodsúdia, tak sa väčšina tvári, že sa jej to netýka. Tých, ktorí sa aktívne nielen zaujímajú o dianie u nás, ale majú snahu aspoň nejak naň vplývať, vyjadriť svoj názor a nebyť len pasívnym konzumentom správ s rubrikou skapatých psov a zvieratiek na konci, je strašne málo. A ešte aj na tých sa ľahostajná väčšina pozerá nechápavo, že o čo im vlastne ide, podstatnejšie je predsa, ako to fičí na Farme, či v Paneláku.
Druhou, pre Slovensko možno ešte fatálnejšou chybou je mizerná pamäť. Slováci si hlavne pamätajú svoje národné mýty - ako sme trpeli pod Maďarmi, potom pod Čechmi a ako nám bolo za Tisa a za komunistov dobre. To, že nás nepretržite predávali a okrádali naši vlastní - od už menovaného Tisa cez Bacílka a Husáka, až po Mečiara a Fica, že vždy znovu a znovu sa našiel "mesiáš", ktorý sľúbil pečené holuby priamo do huby a že z tých pečených holubov väčšinou neostali ani koštiale, si pamätá len hŕstka. Ignorantská väčšina volí stále dookola tých istých viťúzov, ktorých jedinou skutočnou kvalitou je schopnosť oblbovať a klamať, lebo klamať niekomu, kto nemá dobrú pamäť, je ľahké.
Ako z toho von? Priznám sa - neviem. 20 rokov po Novembri 89 sme v stave, ktorý potvrdzuje tvrdenie jedného môjho priateľa z roku 1992 - roku, kedy zanikla federácia, že Slováci nemajú na to, aby si spravovali vlastný štát. Pri pohľade z okna na krajinku, kde, ako hovorí Tomáš Janovic "Keby aspoň popri kradnutí robili niečo prospešné, ale oni popri kradnutí - kradnú" mu musím dať za pravdu. Lebo národ má takú reprezentáciu, akú si je schopný zvoliť. My na viac, ako na chripiaceho súdruha v jednom paláci a šéfa lúpežníckej bandy súdruhov v druhom paláci zrejme nemáme. Alebo máme?
