Minister, ktorý otvorene klame, a ktorý sa nielen že nehanbí zotrvať vo funkcii, ale nechá sa nominovať na predsedu Najvyššieho súdu SR, sudcovia, ktorí sú v prípade odlišného názoru zastrašovaní disciplinárnymi konaniami z často úplne nezmyselných dôvodov, ústavný súd, ktorý 15 mesiacov nie je schopný prijať na prejednanie podanie, ktoré sa nehodí vládnej koalícii, ale na druhej strane pohotovo zruší tŕň v jej oku v podobe Špeciálneho súdu, generálna prokuratúra, ktorá je samostatným štátom v štáte, nikým nekontrolovaná, nepostihnuteľná, ale zato s právomocou nariadiť súdu odklad súdneho rozhodnutia, to je len krátky výpočet toho, čo sa v deštrukcii právneho štátu podarilo tejto vládnej koalícii dosiahnuť.
Argumentami za a proti existencii Špeciálneho súdu (a Špeciálnej prokuratúry) sme sa zaoberali už v hromadnej pripomienke k prvému pokusu o ich zrušenie. Nebudem ich tu teda dlho rozoberať.
To, čo je z dnešného pohľadu dôležité je, že na Slovensku sa vraciame ani nie do doby mečiarizmu, ale priamo do doby reálneho socializmu. Formálne nezávislé súdnictvo, plne v područí vládnej koalície, nemá so štandardným ponímaním jedného z troch hlavných pilierov demokratického a právneho štátu nič spoločné.
Štát, ktorý nechráni obete, ale páchateľov, štát, ktorý v záujme splnenia politických cieľov jednej vládnej strany pošliape ústavné práva občanov, štát, ktorý nie je prostredníctvom svojich orgánov schopný zabezpečiť spravodlivé vyšetrenie zločinov, ktoré páchajú jeho predstavitelia, štát, ktorý dovolí, aby jeho predstavitelia klamali, kradli, podvádzali, kamarátili sa s mafiánmi, či nadávali jeho zamestnancom do pohlavných orgánov, nemá právo si hovoriť ani slobodný, ani demokratický a už vôbec nie právny.
Nikomu neprajem nič zlé. Ale prial by som tým podporovateľom vládnej koalície, ktorí dnešný deň oslavujú, ako víťazstvo právneho štátu, aby jeho „právnosť" pocítili na vlastnej koži. Možno by si potom uvedomili, že skutočne nie je čo oslavovať. Skôr naopak.
