Prvou bol článok o zlodejoch na policajných staniciach. Inak sa to podľa mňa povedať nedá, ak si privlastním cudziu vec, som zlodej. Nielen v zmysle trestného zákona, ale aj obyčajnej ľudskej slušnosti. Či niekto "len zabudol" napísať záznam, alebo sa vykašľal na plnenie služobných povinností môže byť úplne jedno človeku, čo niečo stratil a mal to šťastie, že niekto iný vec našiel a odovzdal tam, kde podľa zákona má a musí, teda na polícií. Síce sa to nedozvie, ale v konečnom dôsledku bol okradnutý. Ani nehovoriac o tom, že vyšetrovaní policajti majú prístup ku všetkým údajom ľudí, ktorí tento test zrealizovali. Čo myslíte, ako je človeku, ktorý svedčí proti policajtovi a vie, že ten o ňom vie všetko?
Tou druhou je správa, že Tomáša Janovica, ktorý prišiel podať trestné oznámenie na Drahoslava Machalu, (inak známeho aj ako agent Pamír) po tom, čo ho Machala napadol, poslali domov, lebo policajt pre skrátené vyšetrovanie nebol na policajnej stanici. Neviem sa ubrániť pocitu, že keď príde niekto s tým, že bol napadnutý, je psou povinnosťou ktoréhokoľvek prítomného policajta vec zaznamenať a urobiť úvodné procesné úkony. Ani toto nie je len o dodržiavaní zákonov, ale o obyčajnej ľudskej slušnosti pri pohľade na napadnutého 75-ročného človeka. Polícia jednoducho nemôže a nesmie mať "úradné hodiny".
Keď počúvam, alebo čítam podobné príbehy, neviem sa ubrániť dojmu, že to "Pomáhať a chrániť" ešte mnohí v zelenom neberú tak úplne vážne.
