Euroústava, Ústavný súd, prezident a zopár občanov

 Ono je to ale trochu inak. Demokracia je síce o vláde väčšiny, je ale rovnako aj o ľudských a občianskych právach každého jednotlivca. V tomto smere hovorí naša vlastná ústava úplne jasne: O vstupe do štátneho zväzku rozhodne NRSR ústavným zákonom, ktorý sa MUSÍ následne potvrdiť referendom. Bodka. Takže je úplne jedno, či tých sťažovateľov je desať, sto, tisíc alebo trebárs len jeden. A treba povedať, že nie títo občania, ale orgány tohto štátu - vláda, parlament a nakoniec zrejme aj prezident spôsobili, že niekto má vôbec šancu s takouto sťažnosťou uspieť.
 Najprv vláda napriek právnemu názoru ministerstva spravodlivosti, teda ministerstva, ktoré by malo byť schopné urobiť serióznu analýzu, či ide, alebo nejde o vstup do štátneho zväzku hlasovaním rozhodne, že o takýto vstup nejde a teda referendum netreba. Minister zahraničných vecí to aj na tlačovej konferencii povedal, ale v médiách sa už pred týmto hlasovaním ozývali skôr vyhlásenia politikov v takom zmysle, že občania textu euroústavy aj tak nerozumejú, že je to zložitý a vysoko odborný text a podobné duchaplné „argumenty“, ktoré by každého súdneho človeka mali varovať, že sa tu pečie niečo poza jeho chrbát, o čom radšej nemá ani vedieť, nie to že by to ešte aj pochopil.
 Pre mňa boli skôr motiváciou k tomu, aby som si tento „bežným občanom nezrozumiteľný“ text napriek naozaj komplikovanému jazyku, neprehľadnej štruktúre a ďalším od čítania odradzujúcim veciam, prečítal a snažil sa urobiť si vlastný názor.
 A práve na základe tohto vlastného názoru musím povedať, že plne súhlasím s argumentom, že euroústava zakladá štátny zväzok, do ktorého jej ratifikáciou vstúpime. Keďže ale môj názor nie je relevantný, potešil som sa, keď som sa dozvedel, že bola podaná ústavná sťažnosť. Očakávam od nej, že mi Ústavný súd, ako jediný oprávnený vykladať Ústavu SR, buď potvrdí, alebo vyvráti môj názor a som samozrejme pripravený jeho rozhodnutie akceptovať ako záväzný a jediný kvalifikovaný názor na túto otázku.
 Na Slovensku je ale politik, ktorý sa zrejme rozhodol, že nikto, teda ani Ústavný súd mu nebude prikazovať, čo má a čo nemá robiť. Áno, je to náš milý, občanmi v priamej voľbe zvolený a „nadstranícky“ pán prezident JUDr. Ivan Gašparovič.
 Keď som rozmýšľal, prečo sa napriek dočasnému opatreniu Ústavného súdu rozhodol euroústavu podpísať, nenapadol ma jediný pádny dôvod. Času je viac než dosť, po neschválení vo Francúzsku a Holandsku je celý proces ratifikácie členskými štátmi prakticky na bode mrazu a keby aj hneď nebol, samotná euroústava predpokladá, že vstúpi do platnosti 1.11.2006 ak bude dovtedy ratifikovaná, a ak nie, tak do mesiaca po doručení poslednej ratifikačnej listiny, takže času má prezident na rozdávanie. Vzhľadom na situáciu v EÚ po neschválení euroústavy v dvoch členských štátoch nemožno ani predpokladať, že by na prezidenta ktokoľvek z Bruselu vyvíjal nátlak, aby euroústavu podpísal. Myslím, že rozpočet a s ním spojené otázky sú pre bruselskú administratívu oveľa nástojčivejšie ako podpis euroústavy prezidentom SR, o probléme terorizmu ani nehovorím.
 Teda prečo? Možno je to snaha predsa len vyvážiť imidž z čias, kedy bol Ivan Gašparovič predsedom NRSR a aktívnym pomáhačom Vladimíra Mečiara pri pokuse o likvidáciu demokracie na Slovensku. Bruselskí diplomati majú na rozdiel od slovenských voličov dobrú pamäť a nikdy nezaškodí získať si nejaké to „drobné, bezvýznamné plus“.
 Druhou možnosťou je smutnejší variant, a síce že ide len o prejav presvedčenia, že funkcia prezidenta je niečo ako pozícia posledného sudcu a tomu samozrejme nikto nebude prikazovať čo má a čo nemá robiť.
 Nie je mi jedno, že väčšine občanov Slovenska nevadí porušovanie ich ústavných práv, že je im bližší kus „žvanca“ (ktorý je aj tak imaginárny) ako sloboda. Nie je mi jedno, že toto porušovanie začala vláda a pokračoval v ňom aj parlament. A už vôbec mi nie je jedno, že ho chce zavŕšiť prezident, vzdelaním právnik, ktorý pri nástupe do funkcie v priamom prenose sľúbil, že bude „zachovávať i obhajovať ústavu a ostatné zákony“ tejto republiky.
 Netrvalo dlho, a snaha očistiť sa v očiach Bruselu, či vlastná ješitnosť prevládla aj nad sľubom pri nástupe do funkcie. Rovnako ako zbabelosť, chabo maskovaná skrývaním sa za „expertov“.
 A možno by nakoniec bolo dobre, keby prezident dal na radu svojich expertov a euroústavu podpísal. Bolo by veľmi zaujímavé sledovať jeho reakcie, keby Ústavný súd náhodou dal zapravdu tým zopár občanom.