Do minulého týždňa som považoval .týždeň za výnimku na slovenskom mediálnom trhu. Fandil som mu, kupoval si ho pravidelne a za plnú cenu, ako prejav podpory Štefanovi Hríbovi, Ďurovi Kušnierikovi, Ferovi Šebejovi a ostaným v ich projekte. Považoval som .týždeň za pomaly jediné periodikum na Slovensku, ktoré konzistentne a vytrvalo obhajuje hodnoty, ako sú sloboda jednotlivca, bezvýhradná ochrana ľudských práv, jasná orientácia na trhové a pravicové hodnoty, bez vytáčok, bez úhybných manévrov, bez zbytočných „ale" a bez relativizmu, ktorý je tak vlastný mainstreamovým médiám a ktorý umožňuje v záujme čítanosti a sledovanosti aj ústupky politikom napríklad v otázke toho, o čom sa baviť budú a o čom nie.
Už počas prvej Ficovej vlády redaktori často veľmi presne hodnotili jeho kroky, odkrývali skutočných „majiteľov" SMER, a.s. aj s ich špinavými kšeftami, kritizovali Fica a jeho súdruhov na základe podložených argumentov. Bol to často práve .týždeň, ktorý presne dokázal povedať, prečo Fico a jeho Smer nie sú a nikdy ani nemôžu byť štandardnou ľavicou, prečo nemá zmysel viesť s ním dialóg na stránkach časopisu.
V odôvodnených prípadoch sa .týždeň nebál kritizovať aj pravicu, s touto kritikou človek mohol viac, alebo menej súhlasiť, ale v každom prípade predstavoval .týždeň jasné hodnotové ukotvenie na pravici, dovolím si dokonca tvrdiť, že v politickej oblasti na konzervatívnej pravici, príjemne vyvažovanej liberálnou umeleckou a lifestylovou časťou časopisu.
Rozhovor s Róbertom Ficom v .týždni je pre mňa niečím podobným, ako normalizačný proces v 70. a 80. rokoch, niečím, čo pripomína európsku „Ost-Politik" západoeurópskych politikov k ZSSR. Niečo, čo zrušilo mne a možno aj ďalším čitateľom presvedčenie, že „náš" .týždeň má v zásadných otázkach jasno.
Úvodník Štefana Hríba, v ktorom vysvetľuje, že Fico je mocný a navyše lepší ako Mečiar, a teda sa s ním treba baviť, pripomína televízne hlásateľky pred rokom 89, ktoré pred ideologicky závadným filmom z kapitalistickej cudziny „nastavili zrcadlo" a tým umožnili, aby si diváci toto závadné dielo mohli pozrieť. V dobe, keď väčšina ľudí nemala inú možnosť, to malo zrejme zmysel, v dnešnej dobe to je ale prejav neskutočného alibizmu, ktorý má ospravedlniť ústup z pozícií a kapituláciu pred zlom len preto, že je silné a nekrágľuje tak, ako zlo, ktoré mu predchádzalo.
Keď sa Richard V. Allen, ešte ako bývalý Nixonov zahraničnopolitický poradca v roku 1977 pýtal Ronalda Reagana na jeho teóriu studenej vojny, Reagan mu povedal: „Moja teória studenej vojny je, že my vyhráme a oni prehrajú". V čase, kedy Carterova administratíva a celá západná Európa považovali Sovietsky zväz a rozdelenie Európy za nemenné a „večné", v čase, kedy si Sovietsky zväz dovoľoval podporovať najrôznejších komunistických banditov po celom svete a budil dojem skutočnej veľmoci, dovolil si bývalý kalifornský guvernér mať úplne jasno v tom, kto je dobrý a kto zlý. Tak ako v prejave k americkým evangelikálom, kde označil ZSSR za „ríšu zla". Azda ani netreba hovoriť o tom, že práve jasné presvedčenie a odhodlanie neustúpiť z neho, bolo jedným z hlavných príčin pádu totalitných režimov vo východnej Európe.
Aký to má súvis s rozhovorom s Ficom v .týždni? Na prvý pohľad žiadny. Ale pokiaľ sa aj tento jediný časopis na slovenskom trhu skloní pred „silou" a akceptuje prelezenie latky, ktorá sa vďaka Mečiarovi nachádza kdesi v hlbokej bani, len s malým no-no-no v úvodníku, tak už tu nie je nikto, kto by v tlačenej podobe predstavoval jasnú hodnotovú orientáciu, jasné presvedčenie, že oni sú tí zlí a my tí dobrí, jasné odhodlanie, že „my vyhráme a oni prehrajú". Ak ale neexistuje takáto istota, nie je ani šanca, že by to tak mohlo dopadnúť. Kto podľahne relativizmu, kto nie je ochotný, či už kvôli čítanosti, alebo tlaku majiteľov, či proste z dôvodu uhorkovej sezóny mať jasno v tom, kto má a kto nemá mať priestor v .týždni, skôr či neskôr skončí v mainstreame, kde už nejaké hodnoty nikoho nezaujímajú. Obávam sa, že tým pádom nebude zas .týždeň zaujímať mňa.
