Smutné na tomto inak vlastne radostnom sviatku je aj to, že ani jeden ústavný činiteľ, dokonca ani jeden parlamentný politik necítil potrebu pripomenúť si tento sviatok. Sviatok, ktorý symbolizuje dobu a ľudí, kedy sa rozhodovalo o budúcnosti nielen Čiech a Moravy, ale najmä a hlavne Slovenska.
30. októbra 1918 sa Slovenská národná rada, nevediac presne, čo sa deje v Prahe, úplne nezávisle na udalostiach tam, rozhodla prihlásiť k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Rozhodla tým o vzniku štátu, ktorý zachránil Slovákov pred úplnou asimiláciou vo vtedajšom Uhorsku.
Dá sa teda povedať, že nebyť Masaryka, Beneša a Štefánika, ako aj ďalších stoviek a tisícov ľudí, ktorí sa aktívne podieľali na vzniku prvej ČSR, nebolo by dnes ani samostatného Slovenska, člena, EÚ a NATO, suverénneho a zvrchovaného štátu.
Považujem preto za vrchol ignorancie, keď sa oficiálni predstavitelia štátu, ale aj parlamentní opoziční politici tvária, akoby tento sviatok ani neexistoval. Nepovažujú za potrebné uctiť si pamiatku tých, ktorí Slovensko zachránili vytvorením a presadením vzniku ČSR, ani nehovoriac o tých tisícoch slovenských, českých, talianskych, či francúzskych vojakov, ktorí Slovensko najprv museli oslobodiť, aby sa vôbec mohlo stať súčasťou prvej československej republiky.
Dúfam a verím, že sa raz občanom Slovenska podarí zvoliť politikov, ktorí si namiesto hádok o Lex Hlinka a odhaľovania pamätných tabúľ komunistom, či tabúľ s citátmi komunistických spisovateľov uctia tých politikov, ktorých možno bez obáv nazvať štátnikmi. Štátnikmi, ktorí naozaj niečo urobili pre Slovensko, tých, ktorých štátnické činy Slovensko zachránili a tých, ktorí im pri tom pomáhali. Bez nich by tu totiž ťažko niekto mohol búchať do stola štýlom krčmového národovca, či rozprávať o právach štátu na reguláciu všetkého, čoho sa čo i len dotkne jeho ruka.
Ak by sme totiž v dobách, kedy vznikalo Československo mali takú politickú reprezentáciu, ako máme dnes, nechcem si radšej ani predstaviť, ako by to celé dopadlo.
