Keď v roku 1998 mával do kamery, mnohým z nás sa veľmi uľavilo. Nie úplne tak, ako v 89-tom, ale skoro tak. Skončila sa doba slovenských priemyselných kmotrov, skončila sa doba smerovania Slovenska do širokej ruskej náruče, či otvoru o niekoľko desiatok centimetrov nižšie. Skončila sa doba Vladimíra Mečiara. Teda aspoň sme si to mysleli. Ako sa ukázalo, neskončila.
Vladimír Mečiar poškodil túto krajinu viac ako ktorýkoľvek politik pred ním. Jednoducho preto, že v demokratickom štáte zaviedol a prehĺbil praktiky a zvyky štátu totalitného. A tým takmer úplne zmazal rozdiel medzi týmito dvoma zriadeniami, rozdiel, ktorý si mnohí Slováci aj kvôli nemu prestali uvedomovať. Druhým, mimoriadne zhubným vplyvom je prehĺbenie slovenskej tendencie tiahnuť k silnému vodcovi, ktorému národ verí, ktorého nemožno spochybniť a ktorého nemožno kritizovať, kým sa sám nezdiskredituje nesplnením svojich sľubov a neprivedie krajinu na pokraj priepasti. A aj potom je potrebné sústredené a intenzívne pôsobenie opozície, aby sa znovu neocitol vo vláde.
Táto Mečiarom podporená a živená tendencia je príčinou toho, že tu dnes máme Roberta Fica a jeho zbojnícku družinu. Je príčinou toho, že 40% slovenských voličov je ochotných uveriť slepo prázdnym sľubom a umožniť tým rovnakú, ak nie väčšiu rabovačku, akú usporiadal svojho času Vladimír Mečiar.
Ešte horšie, ako Mečiarov nasledovník v kresle premiéra sú ale metastázy, či smradľavé bomby, ktoré po sebe, aj vďaka Ficovi, zanechal.
Štefan Harabin, Mečiarov nominant v prvej Ficovej vláde, Ivan Gašparovič, Mečiarov rebelujúci poskok, Michal Kováč, hrdina proti svojej vôli a latka slovenského prezidentstva, ktorý teraz má platiť za svoje hrdinstvo ďalšej postave Mečiarovej éry - Ivanovi Lexovi, Mečiarom amnestovanému a podľa Harabinovho súdnictva čistému ako ľalia.
Je teda jasné, že éra Vladimíra Mečiara ešte zďaleka neskončila, a tak, ako sa v Nemecku museli dlhé roky vysporadúvať z nacistickou minulosťou, tak na Slovensku nás čaká podobne ťažká úloha. Okrem vysporiadania sa s minulosťou fašistickou a komunistickou, budeme musieť spracovať a vyriešiť následky mečiarizmu. Keďže máme jeho aktívnych pohrobkov na najvyšších pozíciách v štáte, bude to sakra ťažká úloha.
Ale bez toho, aby sme ju zvládli, nemáme šancu na to, aby Slovensko raz bola bezpečná, slobodná, právo rešpektujúca krajina, na ktorú človek môže byť aspoň trochu hrdý.
