Pred 46 rokmi bolo toto námestie plné vojakov, tankov a ľudí, ktorí sa zobudili do okupovanej vlasti.
Dnes sme sa tu zišli preto, aby sme si pripomenuli tieto okamihy a zároveň vyjadrili svoj postoj k podobnej agresii, ktorá sa odohráva neďaleko našich vlastných hraníc.
Zlo, ktoré sa snaží zabrániť rastu slobody a demokracie v záujme udržania osobnej moci je opäť na postupe. A je to zlo, ktoré sa niekedy ťažko identifikuje.
C.S.Lewis vo svojich Radách skúseného diabla už v roku 1942 presne definoval zlo, ktoré hrozí dnes aj nám:
Najväčšie zlo sa nedeje v nejakých kriminálnych dúpätiach, o ktorých tak rád písal Dickens. Nedeje sa dokonca ani v koncentračných, či pracovných táboroch. V nich vidíme len jeho konečné dôsledky. Je vymýšľané, nariaďované a vykonávané v jasných, vykurovaných, dobre osvetlených kanceláriách s hrubými kobercami, tichými mužmi v bielych golieroch, s ostrihanými nechtami a hladko oholenými tvárami, ktorí nemusia zvyšovať svoj hlas.
Ronald Reagan vo svojom prejave o Ríši zla k tomu dodal: „Práve preto, že títo tichí muži nezdvíhajú svoj hlas, pretože často hovoria ukľudňujúcim tónom bratstva a mieru, pretože tak, ako mnohí diktátori pred nimi vždy kladú len svoju poslednú teritoriálnu požiadavku, niekto by si mohol myslieť, že vyhovieť a brať ich sľuby vážne, že prispôsobiť sa ich agresívnemu správaniu je múdre a nevyhnutné. Ale ak nás dejiny niečo naučili, je to skúsenosť, že naivné ustupovanie, alebo od reality odtrhnuté vnímanie agresora sú hlúpe a nebezpečné. Znamenajú zradu našej minulosti a mrhanie našou slobodou.“
To, čo sa dnes deje na Ukrajine, boj o nezávislosť suverénneho štátu, ktorý proti nej vedie Rusko pomocou svojich agentov a v Rusku vycvičených žoldnierov, je opakovanie veľmi podobného scenára, aký používal Hitler v rokoch tridsiatych a ktorý neskôr sovietski imperátori dotiahli do dokonalosti v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968 alebo aj v Afganistane v roku 1979. Dodávky zbraní a systémov, ktoré spôsobili smrť vyše 300 nevinných cestujúcich civilného lietadla sú zločinom za hranicou akéhokoľvek vojenského konfliktu a nemôžu zostať bez jasnej a pevnej odozvy.
Agresii sa treba postaviť. Ukrajina tak činí pomocou armády a dobrovoľníkov. My môžeme a musíme prispieť svojim dielom, ak nechceme stratiť právo nazývať sa slobodnými občanmi, ak chceme vrátiť, či poslať ďalej odkaz slobody, ktorú sme získali v roku 1989. Je našou povinnosťou podporiť opatrenia, ktoré majú agresorom ukázať, že ich činy, ich vraždy nevinných obetí nezostanú bez odozvy. Je to to najmenej, čo v danej situácii môžeme urobiť.
Je hanbou slovenskej vlády, že má v čele človeka, ktorý svojim vystupovaním spochybňuje sankcie, zavedené voči Rusku a jediné, čo ho zaujíma, sú ich ekonomické dopady. Ukazuje v plnej kráse mentálny svet človeka, ktorý má oveľa bližšie k agresorom, ako ich oponentom.
Na druhej strane je potešujúce vidieť, ako rozdielny postoj zaujal k sankciám slovenský prezident. Jeho vyjadrenie, hodné štátnika, ukazuje nám, ktorí sme mu dali hlas, že sme zrejme nevolili zle.
