Donekonečna počúvame nezmysly typu „Zo slobody sa nenaješ! Načo Ti je sloboda, keď nemáš z čoho žiť!“ a podobne. Rovnaké, alebo podobné výhrady by mohli zaznieť aj pri varovaní, že snaha vládnej koalície zaviesť imperatívny mandát je vlastne malým krôčikom od demokracie a slobody k menšej slobode a partokracii. No a od nej je k neslobode a totalite opäť už len malý krôčik. Stačí, aby sa zopár politických strán dohodlo a nimi zdisciplinovaní poslanci rozhodli, že napr. v záujme odbornosti bude lepšie, keď poslancov nabudúce rovno vymenujú strany. Alebo strana? Iste toto je katastrofický scenár, ale ako to vlastne bolo v roku 1948? A v roku 1939? A v Nemecku v roku 1933?
Takže problém je vážnejší, ako sa na prvý pohľad zdá.
Slovensko je zastupiteľskou demokraciou. Podľa dnešného volebného zákona (o voľbách do NRSR) o tom, kto sa stane poslancom rozhodujú na návrh politických strán hlasovaním občania. Počet preferenčných hlasov udelených opäť občanmi môže zmeniť poradie kandidátov na kandidátkach a podľa tohto poradia nastupujú do parlamentu v závislosti od počtu získaných mandátov. Ak niekto z parlamentu z akéhokoľvek dôvodu odíde, nastupuje ďalší v poradí, poradí, ktoré určili občania svojím hlasovaním a odovzdaním preferenčných hlasov. Nikto nemôže toto poradie zmeniť, platí až do konania ďalších volieb.
Vládna koalícia vyhlasuje, že v záujme vyššej odbornosti poslancov by mali politické strany určovať, ktorí kandidáti by mali nastúpiť do parlamentu. Čiže nie občania svojim hlasovaním a preferenčnými hlasmi, ale partajní šéfovia by mali konečné slovo pri rozhodovaní, kto bude skutočne v parlamente a kto nie. Odbornosť tu slúži ako úplne neuveriteľná výhovorka tých, ktorí túžia po väčšej moci a väčšej kontrole aj svojich vlastných ľudí, lebo veď veriť nemôžete nikomu, najmä v takých spolkoch, akými sú strany dnešnej vládnej koalície.
Dôsledky sú vcelku jasné. Zo zastupiteľskej demokracie, kde občania rozhodujú o tom, kto bude v parlamente, by sa stala stranícka demokracia, kde by občania mohli rozhodovať už len o tom, ktoré strany a v akej sile majú byť v parlamente zastúpené. Teda už nie konkrétni ľudia, ale strany, ich volební lídri, predsedovia a orgány.
Niekomu sa môže tento posun zdať minimálny, veď aj dnes o poradí na kandidátkach rozhodujú strany, nezávislý poslanec je na Slovensku nadávkou a u mnohých zástupcov občanov je možné mať pochybnosti, či sú naozaj tými najlepšími, ktorí by mali občanov zastupovať. Mne sa ale tento posun zdá byť nebezpečný a to najmä z dôvodov, ktoré som uviedol v úvode článku. Predstavuje totiž posun späť od občana k nevoleným a nikomu (okrem vlastnej členskej základne) nezodpovedajúcim sa orgánom, ktoré nám v rámci svojej „múdrosti“ a v záujme „odbornosti“ vyberú tých „správnych“ zástupcov. Je to prejav jednak arogancie mocných voči ľuďom, ktorí ich mocnými spravili a ktorým by mali slúžiť a je to aj snaha o potlačenie akejkoľvek nezávislosti rozhodovania poslancov v parlamente, čiže o úplnú stranícku disciplínu. Jednoznačne menej slobody a práva rozhodovať o svojom osude a osude krajiny priamo v rukách občanov.
Podľa Ústavy SR (čl. 73, ods. 2) „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ Poslanci sú zástupcami občanov. Občanov, nie politických strán, ktoré ich do parlamentu nominovali. Poslanecký klub nie je futbalové mužstvo, kde ak sa nám nepáči, ako hrá nejaký obranca, tak ho jednoducho vystriedame. Je to združenie poslancov, ktorí boli zvolení za politickú stranu ale zastupujú občanov, ktorí ich zvolili.
Nuž, ťažko si je možné predstaviť, ako nebudú viazaní príkazmi poslanci, ktorým bude kedykoľvek hroziť vyhodenie z parlamentu, pokiaľ nebudú poslúchať svojho straníckeho šéfa, ktorý teoreticky vôbec nemusí byť volený ani do parlamentu, ani do inej volenej funkcie.
A prečo by to malo byť niečo zlé? Napríklad aj preto, že žiadny stranícky boss nie je neomylný, dokonca ani kolektívne stranícke orgány také nie sú a poslanec musí mať právo rozhodnúť sa hlasovať aj proti vlastnej strane, ak je presvedčený o tom, že tak musí urobiť v záujme krajiny a voličov, ktorí mu dali svoje hlasy (či už preferenčné, alebo obyčajné). Musí mať možnosť akceptovať aj návrh opozície, ak sa mu zdá, že rieši problém, ktorý vláda, či vládna koalícia opomenula.
Inak je totiž parlament len hlasovacím strojom, ktorý funguje podľa pokynov straníckych centrál a ako taký je vlastne zbytočný. Rovnako môže fungovať koaličná „akčná trojka“ či „štvorka“ alebo „päťka“ a zákony môže rovno vydávať vláda, keďže bude mať istotu, že všetky jej návrhy (a žiadne iné) bez problémov parlamentom prejdú.
Nič Vám to nepripomína? Tým starším z Vás asi áno. Národný front, bábkové Federálne zhromaždenie spolu s ČNR a SNR, kde vopred nanominovaní bábkoví poslanci, zvolení v bábkových voľbách zdvíhali ruky podľa toho, ako na ÚV KSČ, či ÚV KSS ťahali za nitky. Zaujímavé, že ešte aj komunisti sa snažili o zachovanie aspoň zdania demokracie. Presne k tomu istému „fingovaniu“ demokracie smeruje aj dnešná vládna koalícia. Tenký maskovací náter demokracie sa pod vplyvom moci začína odlupovať a pod ním sa objavuje starý, dobre známy kosák a kladivo...
Okrem toho, že takýto návrh je zrejme protiústavný, predstavuje prvý malý krôčik smerom k dnes už takmer zabudnutým časom. Problém je v tom, že nikto nevie, koľko takýchto a iných podobných malých krôčikov demokracia unesie, než sa zmení v totalitu.
