Konkrétne: mäso na nedeľný obed, trochu údeného lososa, ryžu vo varných sáčkoch, rastlinné maslo, Nivu a údený Eidam, dve paradajky, dve papriky a jednu uhorku na šalát, zopár jabĺk, broskyňový kompót, sprchový gél, tekuté mydlo, náhradné žiletky do holiaceho strojčeka Gilette a vodu po holení tej istej značky, toaletný papier a kuchynské utierky.
Náš rázny odborársky súdruh, ocitnuvší sa v šťastných včerajškoch rokov osemdesiatych sa teda poberie splniť túto iste ľahko zvládnuteľnú úlohu. Nachádza sa predsa v zlatých časoch rozvinutého, teda reálneho socializmu, iba krôčik pred vysnívaným rajom všetkých robotníkov, roľníkov a pracujúcej inteligencie – komunizmom.
Zavíta teda náš súdruh do Potravín Zdroj, kde mu asi po desiatich minútach domáhania sa obsluhy unudená predavačka na jeho nemalé prekvapenie povie, že sáčková ryža „neni“ a nevie či a kedy vôbec bude, nech si kúpi normálnu, a že zo syrov majú len Eidam, ale neúdený. Niva bola pred týždňom a bude možno zajtra, možno pozajtra. Kompót majú slivkový a čerešňový, iné nie sú, možno pred Vianocami pár kusov, ale to nevie dnes povedať nikto, Vianoce sú ďaleko. V roku, keď vybuchol Černobyľ sa zrazu objavili poľské kompóty z lesných plodov, ale veľmi rýchlo sa vypredali. Rastlinné maslo majú, ale len Heru na pečenie.
Náš súdruh pokračuje do mäsiarstva. Lenže, na jeho a moju veľkú smolu, je štvrtok a mäso vozia len v stredu a v sobotu, takže okrem mierne vysušeného bravčového srdca, kúska údeného karé, starého asi dva týždne a nejakých špekáčikov nemajú nič. O údenom lososovi nepočuli nikdy, také niečo nemali, nemajú a v najbližších rokoch ani mať nebudú. Nech skúsi v Tuzexe, na Šmidkeho ulici.
„Aspoň bude ten Petrovič zdravšie žiť“, pomyslí si náš súdruh a rezko, pískajúc si do kroku Internacionálu, pokračuje do predajne OVOCIE ZELENINA. Na čiernej tabuli pred predajňou je kriedou napísané: „DNES MÁME KAPUSTU“ a pod tým ruka ľudového vtipkára pripísala: „ĎALŠIA ŤAŽKÁ RANA ZÁPADNÝM IMPERIALISTOM“. Na otázku o jablkách dostane ponuku akýchsi zošúverených guličiek veľkosti tenisovej loptičky, trochu hnilých a otlčených. Pri pokuse kúpiť aj paradajky, papriky a uhorku sa už predavačka začne podozrievavo pozerať, či to nie je nejaký provokatér, kto to kedy videl, paradajky, papriky či uhorky v januári! Tak o pol roka, možno už v máji by mohli byť! Náš nakupujúci súdruh v rámci odpútania pozornosti kupuje ešte slivkový kompót a rýchlo odchádza, človek nikdy nevie, ešte by zavolala na VB!
Drogéria a farby-laky, hurá, už to budem mať za sebou. Neodradí ho ani obrovský rad. Keď sa opýta človeka pred sebou, čo dostali, že toľko ľudí čaká, ujde sa mu klasická odpoveď: "Neviem, ale určite to bude niečo, čo normálne nemávajú". Dostali toaletný papier. Síce len jednovrstvový Harmasan s povrchom pripomínajúcim brúsny papier č. 5 a viac ako dva kotúčiky mu nechcú predať („Myslite aj na ostatných občanov súdruh, čím sa budú vytierať?“), ale hlavne že je. Namiesto žiletiek Gilette majú aspoň ASTRA SUPER PLATINUM a Pitralon predsa stačí tiež. Pri otázke na kuchynské utierky, sprchový gel a tekuté mydlo sa predavačky začínajú pozerať, akoby hovoril po fínsky, takže sa radšej zatvári, že naozaj chvíľu hovoril zo žartu po fínsky a vracia sa urýchlene do súčasnosti.
Výsledok?
Neúdený Eidam Milex, 1 kg normálnej ryže, dve zošúverené jablká, slivkový kompót, toaletný papier, žiletky a Pitralon. Paradajky, papriky, mäso a lososa nemali vôbec. Naozaj krásny nákup, úplne zodpovedajúci pôvodnému zoznamu, len s drobnými úpravami, ktoré realizovala neviditeľná ruka, v tomto prípade nie trhu, ale súdruhov zo Štátnej plánovacej komisie.
Nadsádzka?
Nie milí priatelia, takto to naozaj vyzeralo skoro všade na Slovensku, možno s výnimkou Bratislavy. Predsa len nemohli všetci súdruhovia nakupovať v diplomatickej predajni, či v Tuzexe a tak aj v normálnych obchodoch bolo o čosi viac tovaru ako inde.
Spomienkový optimizmus je v podstate užitočná a potrebná vec. Chráni našu dušu pred nepeknými a negatívnymi spomienkami, uľahčuje nám vnímanie vlastnej minulosti a tým nás chráni pred prílišnou frustráciou a stresom. Pokiaľ sa človek v takomto spomienkovom optimizme pohybuje sám od seba, je to jeho vec.
Považujem ale za trestuhodnú nezodpovednosť, keď niekto úmyselne, vedome a len pre dosiahnutie politického úspechu umelo živí spomienkovým optimizmom zafarbené mýty o starých „dobrých“ časoch a ešte o tom presviedča aj generáciu ľudí, ktorí už nemajú praktickú skúsenosť s reálnym socializmom. Pritom taktne mlčí o zakázaných novinároch, hercoch, hudobníkoch, či výtvarníkoch, ktorí sa živili často úplne bizarnými povolaniami, mlčí o obetiach, zastrelených na hraniciach pri úteku z „tábora mieru“, mlčí o popravených, odsúdených, či vyhnaných a všetkých práv a majetku zbavených občanov – triednych nepriateľov. Ani nehovoriac o zlodejine s názvom menová reforma, ktorá prakticky z celého národa urobila zo dňa na deň žobrákov.
Sú veci, ktoré je možné v predvolebnej kampani považovať za síce nie férový, ale akceptovateľný spôsob politického boja. Vyvolávanie túžby po návrate starých dobrých časov socializmu by som ale označil za trestný čin verejného ohrozenia.
Dalo by sa to tiež kvalifikovať ako ublíženie na zdraví historickej pamäti národa, tej pamäti, ktorá už aj tak sotva dýcha a podobné vyjadrenia sa snažia dať jej ranu z milosti, aby umrela už definitívne a nerušila ambicióznych politikov pri snahe o premiérske kreslo. Ak jej tento článok vráti aspoň trochu chuti do života, tak splnil svoj účel.
