Ministri, ktorí ešte neboli odvolávaní, hláste sa u súdruha Žinčicu

 Samozrejme, že sa bavíme o deštruktívnej opozičnej politike, tá konštruktívna obsahuje rôzne formy spolupráce, rokovaní, snahy presadiť vlastné návrhy zákonov, či pozmeňovacie návrhy, ktoré by upravili navrhované zákonné normy.
 Zdá sa, že slovenská opozícia sa rozhodla pre estrádny spôsob opozičnej politiky a z tých estrádnych pre ten, ktorý je v súčasnom slovenskom parlamentnom prostredí najnezmyselnejší.
 Inštitút odvolania ministra parlamentom je prirodzenou súčasťou ústavného systému váh a protiváh a má svoje opodstatnenie. Je to ale inštitút mimoriadny, výnimočný, používaný v krajných situáciách, kedy nie je možné iné riešenie problému s „nevhodným“ či neschopným ministrom.
 Medzi slovenské špecifiká patrí ale, že opozícia tento inštitút povýšila na základný prvok opozičnej politiky, pričom parlamentná matematika hovorí úplne jasnou rečou. V doterajšej histórii samostatného Slovenska nebol parlamentom odvolaný ani jediný minister a pri našom menšinovo-opozične-nezávislom parlamente je prakticky vylúčené, že by sa ktorýkoľvek minister musel naozaj triasť o svoju stoličku. Vyvstáva teda otázka, načo je dobrá takáto parlamentná „estráda“?
 Politika a politici na Slovensku (jedno či opoziční, alebo koaliční) sa už po dlhšiu dobu správajú tak, ako by sa v ich prípade nejednalo o zamestnancov štátu s povinnosťou slúžiť občanom, ale o firmy, ktoré prežijú len vtedy, ak budú permanentne bezplatne propagovať svoju činnosť v médiách, či už tlačených, alebo elektronických. Politici sú, rovnako ako celebrity zo šoubiznisu, pomaly schopní čohokoľvek, len aby si ich médiá všimli a aby v nich mali podľa možnosti čo najväčší priestor.
 Z tohto šoubiznisového pohľadu je odvolávanie ministra tou najlepšou metódou. Najprv sa spíše návrh na mimoriadnu schôdzu, čo samozrejme médiá patrične rozmažú a zviditeľnia. Potom sa začne v médiách točiť špirála jednovetných vyjadrení politológov typu odvolať - neodvolať, následne sa vo všetkých publicistických reláciách vystriedajú všetci opoziční politici, sem-tam sa objaví aj dotknutý minister, väčšinou v pozícii obvineného delikventa, prípadne už rovno odsúdeného. Celý tento mediálny guláš je okorenený vyjadreniami všetkých relevantných politických komentátorov, aj zopár nerelevantných. Následne vypukne schôdza, kde opoziční poslanci vášnivo obvinia ministra z najťažších zločinov, akých je len politik schopný (katalóg zločinov obsahuje od klasickej korupcie, klientelizmu, poškodzovania záujmov občanov až po nekompetenciu). Pri hlasovaní sa vôľa odvolávať vyjadrí nedostatočným počtom hlasov a pán minister veselo pokračuje vo svojej, podľa opozície „záškodníckej“ činnosti.
 Teraz ale opoziční poslanci prišli na ešte lepšie riešenie. Rozhodli sa odvolávať hneď štyroch ministrov naraz. Vyzerá to, že si ich pekne rozdelili, skoro by sa zdalo, že si ich vylosovali. Ktorý minister by pri takomto imaginárnom losovaní mal najkratšiu a ktorý najdlhšiu slamku ponechám na fantázii čitateľov. Je len príznačné, že opozícia, ktorá sa nevie dohodnúť ani na jednom spoločnom postupe, namiesto návrhu na odvolanie vlády ako celku, hodlá ministrov vymieňať po jednom. Každá opozičná strana si vybrala svojho favorita a už sa ani nesnaží presvedčiť svojich opozičných kolegov o dôležitosti odvolania toho „svojho“ kandidáta. Tým sa z odvolávania stáva už naozaj pre každého čitateľná parlamentná estráda.
 Keďže nádej na úspech je minimálna, ale voľby sa blížia, môžeme sa podobnej estrády, aká sa chystá v národnej rade, dočkať minimálne ešte raz, veď slovenská vláda má 14 ministrov, na výber ich teda zostáva ešte dosť. 
 Odvolávanie prináša mediálnu prezenciu aj odvolávanému ministrovi, takže takýto postup by možno podaktorí, médiami opomínaní ministri, pri súčasnom minimálnom riziku reálnej straty kresla aj privítali. Tí, ktorí by sa chceli prihlásiť dobrovoľne, vedia už podľa pánov Lasicu a Satinského, u koho sa hlásiť.