Problémom nie je chudoba, problémom nie je ani nezamestnanosť, dokonca ani regionálne rozdiely. Problémom je, že sa nám dostala k moci garnitúra politikov, vykazujúca jasné totalitné sklony a realizujúca kroky, ktoré vedú od demokracie k „demokracii karpatského typu", na nerozoznanie podobnej demokraciou maskovanej totalite.
Signálov bolo v ostatných dňoch dosť.
Nepohodlní sú odstraňovaní - Eugen Korda, okrem iného poukazujúci na prešľapy ministra vnútra, Štefan Hríb, večne provokujúci súčasnú koalíciu svojim nekompromisným postojom, ktorý mnohí jeho odporcovia z nedostatku argumentov nazývajú fundamentalizmom, jasne sa usvedčujúc z neznalosti toho, čo tento pojem naozaj znamená, šéfredaktor spravodajstva STV jednoducho preto, že HZDS „chce" spravodajstvo, čo ústami svojho podpredsedu Urbániho potvrdilo verejne v médiách. Veci, ktoré by v normálnej demokracii viedli k búrke odporu, činy, ktoré by novinársku verejnosť a jej profesné organizácie uviedli do stavu najvyššej pohotovosti, vyvolali na Slovensku len vlažný záujem verejnosti a nekompetentné, či servilné vyjadrenia Syndikátu novinárov. Rade STV nevadí, že jedna politická strana „chce" spravodajstvo inštitúcie, ktorej nezávislosť má strážiť ako oko v hlave a kritizuje novinára, ktorý na výrazný úbytok slobody a nezávislosti upozorní.
Premiér sa chystá na zahraničné návštevy. A evidentne ide tam, kde ho jeho politická orientácia ťahá. Lukašenko, Kaddáfí, Chávez (zatiaľ nepotvrdený). Vedeli ste, že sa Hugo chystá znárodniť všetok priemysel vo Venezuele? O čom asi bude hovoriť s naším Robertom? Ako to čo najlepšie urobiť tu u nás? To asi nie, ale načo tam potom do pekla Robert vôbec chce ísť?
Vynára sa aj otázka, kto bude ďalší? Lukašenka a Fidela si môžeme škrtnúť, tých už tak, či onak absolvoval. Evo Morales? Mahmúd Ahmadinedžád? Bašír Assad? Alebo rovno Kim Čong-il? To naozaj nikomu v tomto štáte nevadí, že sa predseda vlády chystá na oficiálne návštevy krajín, ktorých šéfovia sú v slušnom svete považovaní za šialencov, či vrahov?
Pýtam sa dokedy.
Dokedy bude v tomto štáte rásť podpora strany, ktorej predseda sa netají tým, že November 89, ktorý znamenal pre väčšinu z nás prepustenie z komunistického, ostnatým drôtom obohnaného koncentráku, ani poriadne nezaregistroval? Dokedy budú predstavitelia strany, ktorej predseda amnestoval dopredu vrahov a únoscov, bez odporu verejnosti rozprávať otvorene do médií, že štátna televízia im „patrí"? Dokedy budú môcť tvrdiť, že „politické strany majú vplyv na všetko, čo sa v štáte deje"? Dokedy budú novinári vyhadzovaní za prejavený názor? Dokedy bude minister spravodlivosti, doktor práv a bývalý sudca beztrestne porušovať zákony štátu, ktorých má byť najvyšším ochrancom? Dokedy sa tu budú bez povšimnutia tušovať justičné omyly a slušní ľudia sa budú musieť báť, že ich akýkoľvek gauner označí za zločincov takmer v priamom prenose? Dokedy bude vládna koalícia nenápadne, ale vytrvalo usilovať o to, aby tento štát zbavila šance na návrat pamäti? Dokedy sa budeme mlčky prizerať na likvidáciu medzinárodnej reputácie nášho štátu, po rokoch mečiarizmu tak ťažko znovu nadobudnutej?
Čo sa musí stať, aby si ľudia, potešení plným bruchom uvedomili, že za to plné brucho platia dnes a denne stratou slobody, postupnou, pomalou stratou slobody, bez ktorej je ale v konečnom dôsledku a z dlhodobého hľadiska aj akýkoľvek blahobyt nemožný? To si nikto nechce uvedomiť, že komunisti sú pripravení využiť všetky demokratické prostriedky pre získanie takej moci, aby mohli demokraciu čo najrýchlejšie zlikvidovať? Že sa na to najlepšie hodí táto, nimi dokonale ovládaná, „salámová" metóda pomalých a nenápadných krokov, ktoré samy o sebe veľa neznamenajú? To sme za 17 rokov zabudli na všetko, čo tu títo zločinci (lebo komunizmus je zo zákona režimom, ktorý je zločinecký) počas tých 40 rokov napáchali? Už sú zabudnuté všetky vraždy, prenasledovanie, tichý šepot „len aby niekto nepočul...", na náhle zmiznuvších príbuzných, či známych, na lámanie chrbtíc tohto národa vydieraním stratou zamestnania, nemožnosťou štúdia pre deti, či obyčajným násilím a väzením? Naozaj chceme, aby sa nám všetko toto vrátilo?
Môžete si myslieť, že podlieham panike. Môžete si myslieť, že som pesimista, môžete kľudne hovoriť, že si len vylievam zlosť na víťazoch volieb. Bodaj by ste mali pravdu. Lebo ak sa mýlite, tak to zistíme, ale zrejme príliš neskoro. A mne, ani nikomu inému už potom nijak nepomôže právo hovoriť: „veď som vám to vravel, ale nechceli ste počúvať..."
Fero, máš pravdu. Žijeme odpornú dobu.
