reklama

Prečo voliť OKS? I. časť

Som bežec na dlhé trate. V práci, ktorú mám, sa niektoré projekty naťahujú na dlhé roky a vyžadujú, aby mal človek výdrž a nevzdával sa pri prvom neúspechu. Preto ma oslovilo vyjadrenie ľudí z OKS, že toto nie je strana na jedno použitie. V časoch rýchlokvasených nových strán, ktorých jediným cieľom bolo katapultovať svojich predstaviteľov do politických funkcií a tým ich zabezpečiť finančne a existenčne to bol výrazný rozdiel. Asi tento moment nakoniec rozhodol. Nevstupoval som do OKS s predstavou politickej kariéry. Oslovil ma program, ktorý bol mojim pravicovo-konzervatívnym názorom najbližší z ponuky na „trhu“ a ktorý som považoval za potrebné podporiť nielen raz za štyri roky vhodením volebného lístka do urny so štátnym znakom.  Dnes, keď som viac ako tretí rok členom OKS, keď mám za sebou prácu na volebnej kampani Petra Osuského na europoslanca, keď som mal možnosť spoznať bližšie kolegov v OKS a jej intelektuálne zázemie, je pre mňa cťou môcť za túto stranu kandidovať vo voľbách do zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja.  Keďže nepredpokladám, že náš program do týchto volieb bude mediálne veľmi prezentovaný, alebo že budeme mať možnosť o ňom verejne podrob

Písmo: A- | A+
Diskusia  (82)

 Najprv sa ale budem venovať všeobecným princípom, ktoré by podľa mňa mali platiť nielen v regionálnej politike a ktoré sú podľa mňa základom všetkých programov OKS. V zásade vychádzajú zo starého dobrého hesla T.G.Masaryka, ktoré bolo jeho výzvou pri budovaní prvej Československej republiky – „Nebát se a nekrást!“
 Ako povedal pri ostatnej návšteve Robert Fulghum v ArtFore, mnoho vecí v našom živote sa dá vyjadriť jednoduchými vetami, len si to musíme uvedomiť a pripomenúť. Takto je pre mňa Masarykovo heslo jednoduchým vyjadrením toho, ako by sa mal správať dobrý politik a dobrý občan.
 Viem, viem, všetci pragmatici sa na mňa vrhnú, že som idealista a že praktický život vyzerá inak. Nemyslím si to.
 Peter Zajac cituje vo svojej knihe Krajina bez sna Ladislava Hejdánka, ktorý hovorí o tom, že konzervatívci vo východnej Európe musia byť po páde komunizmu v rozpore so svojím presvedčením paradoxne čo najreformnejší, aby vôbec vznikli hodnoty a normy, ktoré by stáli za to, aby ich následne ochraňovali a bránili. V tejto situácii sa nachádzame stále, ešte stále sa nedá povedať, že by slušnosť, kultúrnosť, mravná a etická integrita boli vlastnosťami, ktoré by v slovenskej politike prekvitali. Niekedy je problém dosiahnuť už len také elementárne veci, akými je dodržiavanie dohôd, daného slova a jasné vyjadrenie postoja a názoru (teda pokiaľ politik vôbec niečo také ako názor má).
 Nebáť sa – a čoho? V prvom rade osobnej zodpovednosti za svoj vlastný osud. Vychádzam z toho, že vlastný osud by mal byť v prvom rade v rukách jeho majiteľa, teda občana samotného. Každý by sa mal v prvom rade sám starať o svoj blahobyt, úspech, osobné šťastie a spokojnosť. Mentalita otvorených úst, obrátených smerom k oblohe v očakávaní pečených holubov je v príkrom rozpore s touto zásadou. A je to bohužiaľ mentalita na Slovensku značne rozšírená. Len trpezlivou a vytrvalou prácou a osvetou sa snáď časom podarí presvedčiť viac ľudí, že nie štát, nie kraj, ani obec, ale oni sami sa v prvom rade musia starať o svoju prácu, svoje bývanie, svoje zdravotné a sociálne zabezpečenie a o svoj úspech a spokojnosť. Presne v prevrátenom poradí z minulej vety by mala fungovať solidarita s tými, ktorí sa sami o seba z najrozličnejších objektívnych dôvodov postarať nedokážu. Teda najskôr rodina, potom obec, vyšší celok a až nakoniec štát so svojou záchrannou sociálnou sieťou. Je to jednoducho preto, že starosta obce s 200 obyvateľmi bude asi skôr vedieť, prečo X.Y. nemá prácu, ako úradník na Úrade práce vzdialenom 30 kilometrov. Či je to dané tým, že v obci ani širokom okolí proste žiadna práca nie je, alebo je to preto, lebo X. dennodenne vysedáva v krčme, už o desiatej ráno je namol a nedokáže si žiadnu prácu udržať dlhšie ako do prvej výplaty. Preto je napríklad dôležitá čo najväčšia decentralizácia sociálnej politiky a súčasne jej prísna kontrola, aby sa zabránilo jej zneužívaniu. Aby si ľudia postupne navykli, že sa o seba musia v prvom rade postarať sami a na druhej strana aby aj sociálna pomoc prestala byť o číslach a začala byť o ľuďoch.
 Nebáť sa ozvať. Werich túto vlastnosť, či skôr odvahu ozvať sa nazýval počestnosťou a veľmi si ju vážil. Prísne rozlišoval medzi čestným človekom, ktorý je samozrejme úctyhodný, lebo nepácha neprávosti a človekom počestným, ktorý nielen že nepácha neprávosti, ale keď vidí, že sa dejú v jeho okolí, tak sa nebojí ozvať a bojovať proti nim. V tom, čo sa inak nazýva vznešene „budovanie občianskej spoločnosti“ sme stále ešte len na začiatku, prvým krokom by mala byť práve snaha o počestnosť v zmysle, v akom ju chápal Werich. Snaha vnímať zlo ako zlo a nebáť sa proti nemu vystúpiť by sa mala stať súčasťou našej národnej identity. Bolestne tu totiž chýba a jej nedostatok nám spôsobuje mnohé problémy.
 Nebáť sa mať iný názor. Dlhá doba komunizmu vypestovala v nás, ktorí sme ju zažili, snahu nevytŕčať, nebyť iní, splynúť s davom a podľa možnosti sa čo najmenej odlišovať. Dnes je síce snaha byť iný možno pozitívne prijímaná v účesoch, obliekaní, či životnom štýle, oveľa menej ale v skutočných životných postojoch a politických názoroch. Tu ešte stále prežíva pocit, že „v jednote je sila“. Omyl, sila je v rôznosti a v tom, čo z nej vzíde užitočného pre všetkých. Často sa stretávam s vnímaním OKS ako akejsi skupinky exotov, ktorí si tu na Slovensku spriadajú svoje divné, konzervatívne sny. Beriem to ako určitý druh sebaobrany tých, ktorí v snahe obhájiť svoje názory nenachádzajú argumenty, ktorými by naše tvrdenia a postoje dokázali vyvrátiť. Je jednoduchšie posmievať sa veľkosti strany, než vecne argumentovať proti jej programu. Programu, ktorý bol a stále je základom a inšpiráciou pre mnohé reformy. Rovná daň, reforma sociálneho systému, reforma verejnej správy (aj keď realizovaná zle), kľúčový zákon o slobodnom prístupe k informáciám a mnohé ďalšie majú svoj pôvod v práci dnešných čelných predstaviteľov OKS, v čase ich vzniku ešte pôsobiacich v DS. To je pravda, ktorú slovenskí "najreformnejší" politici často nechcú počuť. Osobne si myslím, že je lepších niekoľko sto členov, ktorí ale dokážu vytvoriť naozaj konzistentný a kvalitný program s širokým dosahom na spoločnosť, ako tisícky členov, ktorí majú často jediný cieľ - dostať nejaké teplé miestečko v štátnej správe a už sa ho nepustiť.
 Nebáť sa pamätať si. Ďalším problémom nášho verejného života je problém opísaný Petrom Zajacom ako „selektívna strata pamäti“, najvýraznejšie sa vyskytujúca práve u politikov. Tých politikov, ktorí dnes nemajú problém sadnúť si za jeden stôl s niekým, koho ešte pred pár rokmi nazývali zločincom, politikov, ktorí bez mihnutia oka dnes tvrdia jedno a zajtra úplný opak. Od tretej cesty k čistému socializmu, od rýchleho rozširovania EÚ k pauze, od podpory vládneho programu k hlasovaniu s opozíciou nie je pre niektorých slovenských politikov potrebná ani tá povestná oslia lávka. Ako je možné týmto politikom veriť čo i len jediné slovo z ich programu? Kde máme záruku, že zajtra nebude tento program v záujme „vyšších cieľov“ už len lanským snehom?
 Druhá časť Masarykovho hesla – „nekrást!“ sa zdá byť jasná. Treba ale povedať, že je tu myslené kradnutie v tom najširšom zmysle slova. Od obyčajnej zlodejiny, cez úplatkárstvo, rodinkárstvo, zneužívanie dôverných informácií, nátlak a vydieranie až po pochybné „podstolové“ dohody. Je pre mňa úplnou samozrejmosťou, že politik by mal mať tak čistý štít, že ani lupou sa na ňom nenájde nejaká špinka. Ideál, samozrejme, ale presne v tom to je. Pokiaľ bude pre ľudí politika primárne zdrojom bohatstva a zabezpečenia celej rodiny na dlhé roky dopredu, pokiaľ bude stranícky záujem prevažovať snahu o napredovanie štátu, kraja, regiónu, či obce, dovtedy sa stále budeme potýkať s ľuďmi, ktorí nemajú s ideálnou predstavou politika absolútne nič spoločné.
 Je veľa politikov, ktorí oddeľujú reformy od morálky. Tvrdia, že najprv treba postaviť na nohy ekonomiku a až potom sa starať o morálku, etiku a kultúru. Lenže bez týchto kontrolných mechanizmov, bez pozitívneho príkladu nebude nijaká ekonomická reforma úspešná. Zhltnú ju prízraky korupcie, klientelizmu, či obyčajného rozkrádania a plytvania. Preto považujem vyššie uvedené problémy minimálne za rovnako dôležité ako to, či bude rovná daň 19 alebo 15 percent. Je len na nás, či tento štát bude štátom sebavedomých, spokojných, počestných a slobodných občanov, alebo štátom ľudí, ktorí v nekonečnom čakaní na pomoc od štátu budú vzdychať nad neradostným osudom, nepriazňou okolia a malosťou vlastnej krajiny. Verím, že to bude tá prvá možnosť, veď aj M.R.Štefánik to povedal jasne: „Kto si myslí, že mu slobodu druhí vybojujú, ten jej nie je hoden“

Juraj Petrovič

Juraj Petrovič

Bloger 
  • Počet článkov:  232
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Človek, občan, otec, manžel. Od roku 2022 píšem pre týždenník .týždeň. Zoznam autorových rubrík:  PolitikaSpoločnosťVedaFimfárumZápisky z ciestKultúraPrírodaSrandičkyPredvolebné článkySúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu