Ronald Reagan mal svojho času odvahu pomenovať vtedajší Sovietsky zväz ako Ríšu zla, Evil empire. Nebolo to samoúčelné gesto amerického kovboja a herca, ktorého vraj ovládal stále niekto iný, ako sa u nás nielen vtedy, ale ešte aj dnes zvykne bežne hovoriť a myslieť. Bolo to premyslené vyhlásenie, ktoré predznamenalo desaťročie boja s komunizmom za prakticky akúkoľvek cenu. Že bola vysoká, o tom niet pochýb, bolo by hlúpe napríklad nevidieť, že podpora Talibanu v boji proti Rusku viedla až k dvojičkám a Al Káide. Nebola ich príčinou, ako by podaktorí radi tvrdili, ale významne k nim prispela.
Výsledkom tejto Reaganovej politiky bola ale porážka komunizmu v krajinách, kam ho Stalin úspešne vyviezol po druhej svetovej vojne a rozpad Sovietskeho zväzu, obra, ktorý stál na veľmi vratkých hlinených nohách. Výsledkom tejto politky bolo viac slobody v Európe a koniec studenej vojny. Výsledkom, ktorý sme nepocítili na vlastnej koži bol ale aj koniec mnohých darebáckych a totalitných režimov, ktoré Sovietsky zväz pomáhal zaviesť a následne udržiaval pri moci dodávkami zbraní, potravín a odborníkov, najmä vojenských.
Žiadna vojna, či už studená, alebo horúca, nie je bez obetí. A je dôležité skutočne využiť všetky prostriedky na to, aby obetí bolo čo najmenej, najlepšie žiadne.
Lenže sú situácie, kedy to proste inak nejde. Nekonečné uhýbanie pred konfliktom, odmietanie pravdy, odmietanie riešení, ktoré dokonca neznamenajú priame ohrozenie života, či zdravia obyvateľov krajín, ktoré by mali takéto riešenia zaviesť, je vrcholne nezodpovedným a hazardérskym konaním. Práve ono totiž vedie k oveľa väčším obetiam a nákladom, nielen na plnom bruchu, ale aj zdraví, životoch a morálke národov, ktoré sa v určitých dôležitých okamihoch svojich dejín zachovali zbabelo. Roky 1938, 1939 a ďalšie sú toho krásnou ukážkou.
Rusko sa dnes vrátilo do svojej pozície Ríše zla. Jeho agenti priamo provokujú násilie v inom štáte. Jeho politici bezostyšne klamú a vyhovárajú sa na medzinárodné organizácie. Je neuveriteľná drzosť ministra zahraničných vecí Lavrova tvrdiť, že Ukrajina má s Ruskom vyjednávať pod záštitou OBSE. V situácii, kedy Putin podmieňuje prepustenie pozorovateľov tej istej OBSE stiahnutím ukrajinských vojsk z juhovýchodnej Ukrajiny. Áno, dobre počujete, ruský prezident núti vládu inej krajiny, aby stiahla svoju vlastnú armádu z vlastného územia. Inak nedovolí ozbrojencom, o ktorých ešte nedávno tvrdil, že s nimi nič nemá, prepustiť pozorovateľov OBSE. Keby to nebolo do plaču, tak je to dokonalá fraška.
Presne taká istá, akú so západnými politikmi hral Brežnev, presne taká istá, akú už predtým zohral Stalin s Rooseveltom (a veľmi ho štvalo, že mu Churchill nesadol na lep).
Je to stále to isté, a ja sa pýtam, kedy sa konečne nájde západný štátnik, nie len obyčajný, z volieb a nálad voličov vystrašený politik, ktorý povie jasne Dosť! Ktorý nájde odvahu pomenovať Rusko tak, ako si zaslúži, ako Ríšu zla. Ktorý následne nezačne kresliť dvadsiatu prvú červenú čiaru, ale napríklad okamžite začne s masívnou podporou Európy zásobami bridlicového plynu. Ktorý zavedie účinné a dostatočne široké sankcie na to, aby si Putin uvedomil, že cena za sen o obnovení impéria bude naozaj vysoká a môže ho stáť nielen podporu verejnosti, ale aj oligarchov. A teda možno aj krk. Čakám, kedy sa na jednej, či druhej strane Atlantiku objaví politik a štátnik, ktorý aj v západnej Európe dokáže presvedčiť občanov, že musia akceptovať prípadné ekonomické problémy, pretože v stávke je oveľa viac - sloboda a životy ich európskych spoluobčanov. Hodnoty, ktorými sa Európska únia tak rada chváli a hrdí.
Nikto netúži po vojne, ja najmenej. Ale je najvyšší čas, aby si americkí a európski politici uvedomili, že v studenej vojne s Ruskom už sú, či sa im to páči, alebo nie. A ak nezačnú bojovať, najmä pevným postojom a odvahou nenechať sa zastrašiť, prehráme. Všetci.
