Kto čaká nejaké ucelené dielko rozsahu volebného programu, či dizertačnú prácu v odbore sociálna práca, bude asi sklamaný. Skôr mi ide o niečo, čo sa v maturitných témach objavuje pod pojmom "úvaha".
Ako som bol býval spomínal na úvod, deti v polepšovniach musia jesť stravu za priemerne 3 (slovom tri) eurá denne. Pani ombudsmanka priniesla na zasadnutie školského parlamentného výboru vzorku takejto celodennej "dávky". A slovutný poslanec Mamojka, predseda horeuvedného výboru, z výšky svojho vyše trojtisícového mesačného platu si dovolí trúbiť do sveta, že "keby to poctivo zjedli, hladovať určite nebudú". Mno, odporúčal by som súdruhovi Mamojkovi, aby na tejto strave žil mesiac a potom táral nezmysly.
O tom, že polepšovne ako systém sú úplnou katastrofou, nič neriešia a naopak ženú deti do slepých uličiek, píše dlhodobo Nataša Holinová tu, tu, tu, alebo napríklad aj tu. Štát, ktorý je podľa jeho oficiálnych predstaviteľov ukrutne sociálny a solidárny a neviem čo ešte, bez problémov dopustí, toleruje a podporuje týranie, šikanovanie, zastrašovanie a nakoniec aj vykopnutie na ulicu tých, o ktorých mu podľa veľkohubých rečí ide najviac - detí a mladých ľudí.
Ale je to pekná ukážka toho, aké silné sociálne cítenie majú poslanci, ministri, či samotný premiér zo strany SMER.
V súvislosti s informáciou, že Európska komisia našla nie že vážne pochybenia pri realizácii eurofondových projektov, ale neverí žiadnemu slovenskému štátnemu orgánu, ktorý mal rozhadzovaniečerpanie z eurofondov kontrolovať, pretože príjemcovia "pomoci" dokázateľne klamali, podvádzali a zrejme aj kradli, to zaznieva o to bizarnejšie.
To sú tie istoty v podaní SMERU. Ja viem, bolo o tom napísaných už X článkov. A treba napísať X+Y článkov, aby si zlodeji v bielych golieroch, poslaneckých laviciach, ministerských kanceláriách a kuloároch nemysleli, že im nikto nevidí na prsty.
A k prvotnej otázke, čo je teda podľa asociálnej, neľudskej, bezcitnej a všeobecne ľuďmi pohŕdajúcej pravice sociálny štát?
Je to štát, kde rozvedená samoživiteľka, ktorej otec jej dieťaťa nechce, alebo nemá z čoho platiť výživné nielen že neskončí na ulici, ale nájde ubytovanie, ochranu a pomoc, tak aby sa vo vhodnom čase dokázala postaviť na vlastné nohy.
Je to štát, kde invalid nemusí na kolenách prosiť o príspevok na vozík, či auto, aby bol vôbec schopný pohybu a prípadne aj nejakej zárobkovej činnosti, ktorá mu okrem peňazí dá aj pocit sebarealizácie a potrebnosti.
Je to štát, ktorý dovolí ľuďom, dlhodobo sa starajúcim o niekoho, kto sa o seba postarať nevie, zarobiť si niečo naviac, prípadne im pomôže s opaterou. Nie je nič horšie, ako byť odsúdený na 24-hodinové opatrovateľské smeny bez možnosti akéhokoľvek relaxu, oddychu a sebarealizácie.
Je to štát, kde deti nebudú vecou, s ktorou sa budú zahrávať sociálni pracovníci a sudcovia tak, ako sa im práve bude chcieť. Je to štát, kde každé dieťa, u ktorého to bude z nejakého dôvodu naozaj nevyhnutné a bude mimo svojej rodiny, bude čo najskôr späť vo vlastnej, a ak to naozaj nebude možné, tak v náhradnej, profesionálnej, alebo v adoptívnej rodine.
Je to štát, ktorý nezavrie dieťa do "nápravného zariadenia", nie nepodobného väznici, či priam lágru, ale bude aktívne riešiť jeho problém a tiež problém jeho rodiny. Štát, ktorý si na to bude vyberať kvalifikovaných a hlavne ľudských sociálnych pracovníkov.
Je to štát, ktorý umožní svojim občanom šetriť si na dôchodky tak, aby na nich nemuseli pracovať čoraz menšie počty ekonomicky aktívnych občanov. Štát, ktorý nebude prejedať to, čo nebude musieť súčasná vláda platiť budúcim dôchodcom. Už dnes mi je jasné, že ak si nenašetrím na dôchodok, nebudem ho mať, lebo nebude toho, kto by mi naň "solidárne" prispieval. A to si (chvalabohu) mám z čoho šetriť. Ale čo tí, ktorí na to nemajú?
Je to štát, ktorý neošklbe živnostníka, podnikateľa, ale ani zamestnanca o polovicu výplaty s výhovorkou, že je to potrebné z dôvodu solidarity. Lebo tu nejde o solidaritu, ale o vykrývanie dier v rozpočte, spôsobených masívnym rozkrádaním verejných prostriedkov. Či už cez eurofondy, alebo napríklad právne služby, prenájom budov, alebo iné inovatívne spôsoby.
Je to štát, ktorý nebude trestať každého zamestnávateľa, ktorý niekoho zamestná, takými povinnosťami, že si to radšej rozmyslí.
A kde na to všetko vziať? To je jednoduchšie, než sa na prvý pohľad zdá. V roku 2012 spočítali v Českej republike, že ak by sa pri verejnom obstarávaní kradlo len o 5% menej, neboli by potrebné žiadne škrty v sociálnej oblasti a nemuseli by sa vôbec zvyšovať dane. Som presvedčený, že na Slovensku je ten podiel, ktorý sa pri verejnom, či eurofondovom obstarávaní ukradne, ešte oveľa vyšši. Takže jednoducho povedané stačí nekradnúť, nevymýšľať si idiotské eurofondové projekty a šetriť tam, kde sa šetriť dá.
Ak si ale aj naďalej budeme do parlamentu a ostatných volených orgánov voliť väčšinovo kšeftárov a zlodejov, ktorým ide len a len o vlastnú peňaženku, nemôžme sa čudovať, že tu máme takú banánovú republiku, aká tu aktuálne je.
Dalo by sa to vyjadriť aj parafrázou trička z kompot.sk - Volili sme ako sme volili, preto nás okrádajú tak, ako nás okrádajú.
