Návrh na uzavretie Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o uplatňovaní výhrady svedomia bol predkladaný pod č. 2073/2003-8008 do vlády na pripomienkové konanie spoločne ministerstvami spravodlivosti a zahraničných vecí a zaevidovaný 9.4.2003, teda pred tromi rokmi. Zrejme ho na MZV spracovávali nejakí nezbední úradníci, o činnosti ktorých nemal pán minister ani najmenšie tušenie. Inak by nemohol v pondelok na tlačovej konferencii tvrdiť, že návrh zmluvy nikdy nevidel a ani netušil, že sa nejaká chystá. Skoro tri roky koluje tento materiál, ktorému už dávno skončil termín na pripomienkové konanie, útrobami ministerstiev a úradu vlády. Ale premiér a minister zahraničných vecí, teda šéf vlády a spolupredkladateľ návrhu sa tvária, ako by sa jednalo o blesk z jasného neba, udierajúci náhle a len úplnou náhodou v predvolebnom období. O trápnom popretí oprávnenia ministra Lipšica na rokovanie o zmluve ani nehovorím, to je už úplne klasická retroaktívna „podpásovka“.
Nechcem sa tu vyjadrovať k samotnému textu zmluvy, oň totiž v podstate ani nejde. Nech by bol akýkoľvek, situácia by nebola iná. Ide tu totiž skôr o 5% bývalých voličov ANO, ktorí po odchode Ruska z vlády a z Markízy stratili vieru v úspech tejto strany a zaradili sa medzi nerozhodnutých. Čo na tom, že Dzurinda je pôvodne kresťanský demokrat, čo na tom, že nemal problém so základnou zmluvou s Vatikánom, nad ktorou ohŕňali Ruskovi liberáli nos?
Dôležité je tu a teraz.
Preto ani neprekvapuje, že ten, ktorý ešte pred pár mesiacmi tvrdošijne odmietal predčasné voľby, zrazu o nich hovorí ako o najlepšom riešení. Snaha zapáčiť sa pomaly každému, od ľavicovo-liberálnych feministiek až po konzervatívnych katolíkov doviedla jeho vládu do krachu a tak premiérovi nezostáva nič iné ako smerovať k predčasným voľbám. Snaha využiť vzniknutú situáciu čo najviac vo svoj prospech priviedla Dzurindu až do spoločného košiara s Ficom. Róbert Fico musí byť v siedmom nebi, konečne sa mu plní jeho večný sen o predčasných voľbách a dokonca mu ho splní ten, ktorý ešte nedávno v priamej televíznej konfrontácii s ním označil takúto snahu za nezmysel a podrývanie stability krajiny.
Pekný paradox, ale presne tam vedie politika, vykostená z hodnôt.
Mnohí Dzurindovi priaznivci operujú ekonomickými výsledkami krajiny, argumentujú rastom HDP a nastavením ekonomického prostredia pre dlhodobý a udržateľný rast. Samozrejme súhlasím s ekonomickými reformami, aj keď s výhradou, že mnohé bolo treba zrealizovať podstatne dôslednejšie a skôr, pokiaľ bola šanca, že ich spoločnosť, očakávajúca zlepšenie situácie snáď vo všetkých oblastiach, príjme. Ale politická prax zväčša ani pri najlepšej snahe neumožňuje ideálne riešenia a tu sa o maximálnej snahe hovoriť nedá.
Napriek tomu, že ekonomika je dôležitá, ukazuje sa, že práve odtrhnutie ekonomickej reformy od reformy politickej kultúry (tá sa ani nezačala) je najpravdepodobnejšou príčinou dnešných problémov. Intrigy, podvody, klamstvá, nedodržiavanie dohôd, pochybné tendre a privatizačné rozhodnutia spoločne prispeli k tomu, že dnes málokto vidí podstatnejší rozdiel medzi vládou Vladimíra Mečiara z rokov 1994-98 a vládou Mikuláša Dzurindu z rokov 1998 – 2006.
Nie je to fér, tie rozdiely sú viac než očividné, miera „znečistenia“ v politickej kultúre je však tak veľká, že umožnila Ficovi na čele opozície tento rozdiel v očiach mnohých občanov zotrieť skoro úplne. A to nie je ani jeho zásluha, ani jeho vina, je to vina koalície (ako celku), že poskytla týmto snahám dostatok „materiálu“.
Schyľuje sa k predčasným voľbám. Je len a len na voličoch, komu dajú prednosť.
Či Dzurindovi, ktorý aj naďalej bude na seba a svoje zotrvanie pri moci za pomaly akúkoľvek cenu myslieť až v prvom rade a svojou rétorikou sa hrdo prihlásil k svojmu predchodcovi. Alebo Ficovi, ktorý sľubuje pečené holuby zadarmo pre všetkých a peniaze na ne chce vytiahnuť občanom z ich vreciek, veď keď stojíte s tvárou smerom k oblohe, majú vreckári oveľa ľahšiu prácu.
Je tu aj tretia možnosť. Odmietnuť strany, ktoré ukázali, že im ide o moc nie v záujme služby občanom, ale pre moc samotnú, prípadný dobrý „kšeft“, či splátky sponzorských príspevkov na nekonečnú predvolebnú kampaň. Voliť tých, ktorí dlhodobo presadzujú hodnoty ako poctivosť, počestnosť, transparentnosť, vnímanie politiky, ako služby občanom a svojim postojom nepripomínajú veternú koruhvičku, točiacu sa podľa smeru posledného prieskumu verejnej mienky.
