Veterné koruhvičky

 Jedným z možných vysvetlení je, že vládu neriadi ani vládny program, ani sociálne cítenie jej predsedu, ale skoro výlučne snaha za každú cenu udržať preferencie strany SMER a ostatných koaličných partnerov na súčasných hodnotách.
 Dôkazov je v poslednej dobe mnoho.
 Programové vyhlásenie vlády, obsahujúce dokonale nereálne sľuby v kontraste so záväzkom zavedenia Eura v roku 2009 bolo prvým jasným dôkazom snahy za každú cenu (aj cenu zosmiešnenia niektorých ministrov v rozprave k PVV v NRSR) zapáčiť sa občanom.
 Rokovanie vlády, ktoré malo rozhodnúť o zásadných zmenách v daňovom, dôchodkovom a poisteneckom systéme skončilo podobne. Každé opatrenie, ktoré by mohlo znamenať „pohnevanie si“ niektorej skupiny voličov, ako napríklad remeselníci, či občania, ktorí si uvedomujú súvislosti platov poslancov a odpočítateľných položiek, bolo nakoniec vládou pod taktovkou Fica zamietnuté, alebo modifikované, dokonca v takej rýchlosti a evidentnom zmätku, že ani minister Počiatek nevedel presne, čo mu vláda z jeho opatrení schválila a čo nie.
 Zvýšenie minimálnej mzdy, vedúce k návrhu na zmenu asi 42 zákonov, na ktoré má teraz dopad a v záujme nepohnevania si ďalšej časti voličskej obce by už dopad nemala, je ďalšou ukážkou vládnutia výhradne v záujme preferencií.
 Zasadanie vlády v kine v Betliari, len aby nemali voliči pocit, že sa vláda chce stavať do roly zámockého pána nad poddanými, je najnovším evidentným dôkazom, že sa Fico bojí urobiť čokoľvek, čo by ho mohlo v očiach voličov dostať do pozície „vrchnosti“ a znížiť jeho popularitu.
 Vláda dnes vyzerá ako zbor veterných koruhvičiek, točiacich sa po vetre verejnej mienky, či už tej skutočnej, alebo predpokladanej. Cit pre verejnú mienku si Fico vypracoval počas osem rokov trvajúcej predvolebnej kampane, koniec koncov práve táto schopnosť mu nakoniec zabezpečila premiérske kreslo. Ohľady na verejnú mienku musí do určitej miery brať každá vláda, inak nemá šancu na úspech. Dôraz ale musí byť na slovách „do určitej miery“.
 Ficova vláda v ohľadoch na verejnú mienku nepozná mieru, ona ich povýšila na určujúci prvok. Problémom je, že ak bude vo svojej kŕčovitej snahe o udržanie preferencií pokračovať v zmätkovitom, okamžitými hnutiami mysle a reakciami na možné dopady na obľúbenosť ovládanom konaní, bude sa činnosť vlády a jej vplyv na hospodársky rast, dane, úrokové sadzby, výmenné kurzy, zdravotníctvo, školstvo, justíciu a ďalšie kľúčové oblasti života na Slovensku podobať vyberaniu kariet z veľkého kartového domčeka.
 Nikto presne nevie, ktorá vytiahnutá karta spôsobí jeho zrútenie. S pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, sa ale dá povedať, že sa ten domček skôr či neskôr zrúti a vládnutie v štýle predvolebnej kampane môže tento proces len výrazne urýchliť.