Prvá otázka, ktorá mi v súvislosti s touto témou napadá je: Ako vás a vaše "tradičné" rodiny ohrozujú registrované partnerstvá niekoľkých stoviek vašich spoluobčanov? Naozaj to nechápem. Nechcú rušiť manželstvo, nechcú, aby ste sa rozviedli, či odišli od svojich manželiek a manželov, netrvajú na tom, že len páry rovnakého pohlavia smú uzavrieť manželstvo (uznávam, toto už je dovedené ad absurdum), tak teda čím?
Druhá otázka, ktorá mi behá po hlave: To naozaj máte tak malú vieru vo svoje vlastné vzťahy, v lásku a oddanosť vo vašom manželstve, že máte pocit ohrozenia, keď homosexuálne páry budú smieť uzatvárať nejakú formu registrovaného vzťahu? A nemyslím len vaše vzťahy, ale aj vzťahy vašich detí a ich detí. To skutočne máte tak malú vieru vo vlastné rodičovské schopnosti, že potrebujete ochranu štátu, aby vaše deti... Čo vlastne? Nestali sa homosexuálmi? Nezačali s niekým žiť nadivoko? Zavrhli vás, ako rodičov?
Vrátim sa, ako som bol býval sľúbil, k tej "tradičnej" rodine. Ono totiž aj vzťahy v rodine sa počas stáročí celkom dynamicky vyvíjali. Dokonca aj v "tradičnej" kresťanskej rodine. A tak mi nedá, aby som sa nepýtal: Akú tradíciu máte na mysli priatelia? Tú, v ktorej žena bola rodičmi "predaná" do manželstva? Alebo tú, kde muž mohol prakticky čokoľvek, vrátane trvalého psychického a fyzického týrania a stačilo sa mu v nedeľu vyspovedať a bolo všetko v poriadku? Narábanie s podobnými pojmami je vždy ošemetné a aj keď tuším, že ide proste o "ocko + mamka + bližšie neurčený počet detí", nemali by sme tak ľahkomyseľne používať slová ako tradícia a tradičný, lebo sa možno nevedomky spájame s niečím dosť nechutným.
V určitej dobe získali všetci ľudia právo na ochranu pred svojvôľou moci. Získali právo na ochranu svojho majetku. Získali právo na ochranu svojho života. Dokonca sme sa v rámci Rady Európy dohodli, že aj tí najväčší zločinci majú právo nebyť štátom usmrtení. Diskutujeme vášnivo o práve na život nenarodených detí a je celkom možné, že časom dospejeme k tomu, že ho majú od počatia. Osobne dúfam, že zákaz potratov nebude nutný, lebo sa všetci, a teda aj tí, ktorí teraz bojujú o ich zákaz budú starať v prvom rade o to, aby mladí ľudia a ľudia všeobecne vedeli, ako im predchádzať a budú sa taktiež starať o tých, ktorí budú chcieť riešiť nechcené tehotenstvo humánnejším spôsobom, napríklad adopciou. Že príde doba, kedy vďaka spoločnému úsiliu nás všetkých, nikto nebude potrat chcieť, ani potrebovať.
Keď sa na toto rozširovanie ľudských práv pozrieme z hľadiska dejín, dá sa celkom odvážne povedať, že väčšinou, keď sa nejakej skupine ľudí zväčšil rozsah ich práv, znamenalo to prirodzený a nenásilný pokrok pre všetkých. Dnešná prosperita a miera individuálnej ľudskej slobody, v dejinách nevídaná a v mnohých častiach sveta dodnes neexistujúca, je výsledkom takto rozumne, postupne a uvážene rozširovaných práv ľudí.
Ľudia takto začali uznávať iným ľuďom aj právo na ochranu súkromia. To viedlo, okrem vecí ako zákaz súdom nepovolených odposluchov a natáčania, či ochrany poštového tajomstva aj k tomu, že sa štát prestal starať do toho, čo robia dospelí ľudia doma v spálni, pokiaľ nie je na nikom páchané násilie. To zase viedlo, spolu s lekárskym výskumom a ďalšími faktormi k tomu, že homosexualita prestala byť trestným činom. A dnes, keď sa teda homosexuáli nemusia báť ísť za svoju nezavinenú odlišnosť do basy, chcú mať možnosť usporiadať si vzťahy rovnako, ako my - väčšina.
Nie som homosexuál a nerobil som žiadny prieskum, takže neviem, či sa nemýlim, ale myslím, že ak by bola zo strany štátu ochota umožniť uzatvárať registrované partnerstvá homosexuálom, nemuseli by sa nutne volať manželstvom a väčšina tých, ktorí by o tento zväzok mali záujem, by súhlasila.
Možno tu je niekde priestor na kompromis. Kompromis, ktorý jedným zachová symboliku, ktorá je pre nich dôležitá a druhým umožní jednak verejne deklarovať zväzok, ktorý je pre ich život rovnako dôležitý a dá im aj rovnaké práva, tak často spomínané, ako majú manželia vo zväzku heterosexuálnom.
Čo poviete? Nie je čas prestať bojovať, pochodovať a organizovať referendá? Nie je čas skúsiť nájsť pochopenie pre jednu aj druhú stranu a vymyslieť riešenie, ktoré bude akceptovateľné ak nie pre všetkých, tak aspoň pre väčšinu na obidvoch stranách?
