Od hesiel k činom

Bol to fajn pocit. Prichádzajúc na „Mierko“ ako sme ho volali ešte pred nežnou som rozmýšľal, koľko ľudí asi prišlo. 100, 200 či 500? Ten dav ma veľmi milo prekvapil. Ani nie tak študenti a rovesníci Daniela Tupého, či aktivisti rôznych farieb, masiek a kapucní, tých som očakával. Milo ma prekvapil veľký počet starších ľudí, mnohých s malými deťmi, ktorí považovali za potrebné prísť a dať najavo svoj nesúhlas s tým čo sa stalo a najmä s príčinou toho, čo sa stalo.

Písmo: A^- | A⁺

Diskusia (9)

Odzneli príhovory, prekvapili politici, ktorí len prišli a zúčastnili sa. Zrejme pochopili, že ak mlčali doteraz, nemajú veľké morálne právo teraz hovoriť. Snáď to bude aj pre nich ponaučením, že v ich pozícií treba byť v čele vždy a nie len vtedy, keď sa niečo stane, alebo keď sa to hodí a nie je práve nejaké „veľmi dôležité“ zasadnutie koaličných, opozičných, parlamentných, vládnych, regionálnych, straníckych či iných grémií.
Bolo to fajn, ale čo ďalej? Ľudia sa rozídu domov a ja sa sám seba pýtam: odniesli sme si z tohto zhromaždenia a pochodu niečo aj do budúcnosti? Alebo to máme zase na pár mesiacov či rokov „odfajknuté“?
Myslím si, že teraz končí čas hesiel a nastáva čas činov. Neznamená to, že budeme chodiť po meste, vyhľadávať skínov, či iných extrémistov a naháňať ich, aby sme ich odovzdali polícií, či urobili s nimi niečo ešte horšie. Je čas byť pripravení k činu, v prípade, ku ktorému u väčšiny z nás možno nikdy nedôjde, zasiahnuť proti extrémistom spôsobom ktorého sme schopní, vtedy, keď bude naozaj treba. Vtedy, keď si všimneme skupinku „hrubokrkých“ otravovať niekoho na zastávke, vtedy, keď si všimneme utekajúceho mladého, či staršieho človeka a za ním „svorku“. Vtedy, keď začujeme volanie o pomoc.
Už som tu v jednom článku písal o tom, že Jan Werich veľmi dôsledne rozlišoval medzi čestnosťou a počestnosťou. Zatiaľ čo čestný človek nekoná zlo, počestný robí omnoho viac. Nielen že nekoná zlo, ale keď vidí, že sa hocikde a hocikomu deje zlo, neváha a zasiahne. Je to vyššia kategória cti a je veľmi úctyhodná. Obsahuje v sebe nielen česť, ale aj odvahu, presvedčenie, rozhodnosť a jasný hodnotový rebríček, na ktorom má ľudský život a zdravie vždy tú najvyššiu priečku.
Takže mám jednoduchý návrh. Heslá a prejavy dozneli. Skúsme byť my všetci, ktorí sme tam boli, ako aj vy všetci, ktorí ste neboli, nemohli, nestíhali, či jednoducho nechceli prísť, aspoň trochu počestní a nebojme sa zastať svojich spoluobčanov v tiesni. Bez ohľadu na farbu, účes, oblečenie, šperky, či hudobné nástroje. Lebo sú to všetko „len“ ľudia. Presne takí, ako my