aby chránila talianskych producentov, ktorí nie sú schopní vyprodukovať ryžu s tak nízkymi nákladmi, ako ich ázijskí kolegovia. To ma vôbec neprekvapuje. Nevšimol som si v Taliansku, že by státisíce ľudí vlastnými rukami, v často otrasných podmienkach a za úplnú almužnu hrdlačilo od rána do večera po kolená vo vode. A jedna úroda ročne oproti štyrom je určite sociálne únosnejšia, ale aj nákladnejšia.
Keď sa pozrieme na „obrovský“ podiel Talianska na svetovej produkcii ryže (0,23%*) a ešte väčší podiel obrábanej plochy, na ktorej sa ryža pestuje (0,14%*), myslím, že je to naozaj oprávnené a rozumné opatrenie. Je to presne ten druh regulácie v rámci EÚ, ktorý nepomáha ničomu inému, ako agrolobby, ktorá namiesto toho, aby sa snažila efektívne a hlavne rozumne hospodáriť, pomaly už nevie nič iné ako natŕčať dlaň na štedré podpory z európskych fondov a nariekať, ako je ťažké podnikať v poľnohospodárstve. Nie darmo koloval u nás kedysi vtip, že naše poľnohospodárstvo má päť úhlavných nepriateľov – jar, leto jeseň, zimu a svetový imperializmus. Pre poľnohospodárstvo v EÚ a teda od mája 2004 aj u nás platí skoro to isté. Len svetový imperializmus si nahradíme slobodným trhom.
V EÚ je reálne, že si poľnohospodári nechajú platiť za to, že nebudú pestovať nič, len aby náhodou nebolo na trhu o dve kilá čohokoľvek navyše a cena kôli tomu klesla o katastrofických niekoľko desatín percenta. Centrálni plánovači v Bruseli by asi prestali pokojne spávať.
To samozrejme nemôžem dopustiť. Radšej budem jesť zemiaky, alebo platiť viac za moje obľúbené obilie. Sayonara v EÚ priatelia.
* údaje za rok 1999 z www.riceweb.org
