Vnímal som Ťa od malička. Bývali sme spolu, bola si tam stále. Od mojich štyroch rokov sme spolu trávili celé dni. Spomínam na platne s francúzskymi šansónmi, ktoré mi otvorili svet úplne inej hudby, na naše poobedné "šlofíky", ktoré vždy začínali rozprávkou a často trvali riadne dlho, na naše prechádzky po Horskom parku, naše nákupy u mäsiara na rohu, naše cesty na kúpalisko v lete... Každý deň, každý týždeň, každý mesiac, až kým som nešiel do školy.
A potom zas - parízer a rožok bol vždy pripravený, pre mňa, aj po duple v jedálni hladného "žraloka". A spolu s ním milé slovo, pohladenie, záujem.
Keď som bol väčší, boli sme spolu menej, ale vždy znovu a znovu som ťa počúval hovoriť o starých časoch, starých fotkách. Listovala si v spomienkach ako v otvorenej knihe a ja som sa fascinovane dozvedal, kto vlastne som, odkiaľ pochádzam, kto boli tí, ktorých som poznal už len po mene, tí, ktorí zomreli skôr, ako som sa narodil. Ľudia, udalosti, miesta, to všetko ožívalo v Tvojom rozprávaní, ako by to bolo včera. A ja som sa strašne rád s Tebou túlal po krajine Tvojich spomienok.
Tvoje "kámošky" boli v šoku, keď počuli, ako spolu hovoríme. Moje podpichovanie si mi oplácala rovnakou mincou a ja som mal pocit, že sa bavím s rovesníkom a nie človekom, ktorý je o 55 rokov starší. Nikto iný si to nemohol dovoliť, bola to len moja špeciálna výsada a ja som ju patrične využíval až zneužíval. Nikdy si sa preto nehnevala, nikdy si nepokazila srandu. Bola si hráč, ktorý nikdy nepokazil hru.
Pamätám si na naše počúvanie hudby, na to, ako sme si stále znovu a znovu púšťali Tvoju obľúbenú Dvořákovu siedmu, či Horowitza v Moskve, kde hral Tvojho milovaného Mozarta, či Schumanna.
Spolu sme boli pri tom, keď Tebe zomrel manžel a mne starý otec. Len my dvaja, nikto iný, sme mali šancu sa s ním rozlúčiť z očí do očí. Leb wohl, alter Freund... Okamih, ktorý nás spojil ešte viac.
Keď prišli ťažké chvíle na mňa, stála si pri mne. Nemohla si veľa urobiť, ale to čo si mohla, si urobila a hlavne, cítil som Tvoju tichú podporu a lásku, vytrvalú, pevnú a neochvejnú, lásku, ktorá nemala podmienky. Verila si, že cesta, ktorú som si vybral je správna, verila si vo mňa.
Neuplynul ani mesiac od mojej svatby, keď si už ležala v nemocnici. Akoby si mala pocit, že Tvoja úloha chrániť ma, pomáhať a podporovať sa skončila. Mesiac a 9 dní, to bolo všetko, čo si z nášho manželstva zažila. Ani pravnučky, ani ostatné radosti s nami Ti už neboli dopriate.
A ja mám dodnes pocit, že som Ti nikdy dostatočne nepoďakoval za všetko, čo si pre mňa za tých 24 rokov urobila, za Tvoju bezpodmienečnú a vytrvalú lásku.
Ďakujem.
