Pokračovanie tejto témy nás najprv zavedie do pralesov ďaleko, praďaleko- na ostrov Borneo. Tu žijú, okrem úžasných a ohrozených bornejských orangutanov aj také opice, ktoré balia baby vďaka nosom. Nasalis larvatus je neobyčajná opica, taktiež ohrozená kvôli stále intenzívnejšej strate životného prostredia. Vedci sa domnievajú, že vďaka veľkým nosom je ich volanie, ktorým lákajú samičky na párenie , silnejšie a tým pádom platí pravidlo, čím väčší nos a čím väčší hluk, tým väčšia šanca, že si samička vyberie práve teba! Pohlavný dimorfizmus u týchto zvierat je tiež stopercentne jednoznačný- samičky majú kratšie končatiny, sú menšie a ľahšie a ich noštek je menší, špicatý a nasmerovaný mierne dohora. Zvláštností u kahau nosatých je viac: nejedia zrelé ovocie, lebo cukry zrelého ovocia u nich môžu vyvolať fatálne nadúvanie! Neberme im teda stromy, nedajme im zrelé ovocia a ustrážme si týchto čarovných občanov planéty!Na druhej strane zeme, a to v amazonskom pralese, žije taktiež podivná opica, ktorú nazývame uakari červenolíci ( Cacajao calvus ). Síce na prvý pohľad vyzerá ako ten notorický alkoholik z krčmy za rohom, pravdou je, že čím má tvár červenšiu, tým je zdravší a považovaný za sexy. Často sú tieto magické stvorenia postihnuté maláriou a vtedy im tvár zbledne- to pravdaže samičky odláka, kto by predsa chcel takého bledého, nezdravého uakariho! Oh, a samičky si naozaj potrpia na peknú plešinku- hlavne tým sa samičky od samcov odlišujú. Vo veku troch rokov samčekom povypadávajú chĺpky na hlave. Popri malárii sú ohrození aj kvôli strate životného prostredia. (1)Ohrozené opičky však žijú aj inde, pravdaže... aj tie, ktoré by sa do Miss Divočina naozaj nedostali. Rhinopithecus bieti je zvláštny obyvateľ juhozápadnej Číny, Tibetu a Yunnanu, jeden z viacerých druhov rodu Rhinopithecus. Podľa IUCN Red List sú to najvyššie žijúce primáty (od 3000m.n.m. dokonca až do 4700m.n.m.) Prečo však nevyhrávajú v našej vymyslenej súťaži? Tieto jedinečné stvorenia, narozdiel od kahau, vyzerajú, že im chýba externá časť nosu. Vyzerajú teda trošku desivo, čo by logicky skôr malo podporiť pokoj v ich živote. Opak je, bohužiaľ, pravdou. V roku 2008 sa písalo len o chabej tisícke dospelých divokých jedincov. Za 25 rokov nastal pokles v populácii o 20%. Prejdeme však od opičiek k iným zvieratám, ktoré na tvári nenosia ohurujúce zázraky... alebo práveže áno? Uvítajme teda sajgu tararskú ( Saiga tatarica), taktiež ázijskú nekrásku, antilopu kazašských stepí a zároveň jediný druh rodu Saiga (síce poznáme ďalší poddruh). Tieto nosaté krásky často prekonávajú obrovské vzdialenosti- desaťtisíce antilop putujú pokope každý rok. Normálne však žijú v skupinách 30 až 40 jedincov... ale porozprávajme sa radšej o ich nose. Je veľmi špeciálny, lebo teplotné rozdiely a životné podmienky sú v lete a v zime úplne odlišné, čiže si evolúcia povedala: „Holky, netrápte se!“ Tým pádom sa ich nos prispôsobil tak, že im pomáha cez zaprášené, suché a horúce letné dni dýchať čerstvý vzduch, a v zime, keď im narastie hrubá svetlá kožušinka, im pomáha zohriať kruto studený vzduch. Síce v 90-tych rokoch minulého storočia žilo v Ázii viac ako milión sajg tatarských, dnes sa predpokladá, že ich žije len zhruba 50 000 a z jej poddruhu Saiga tatarica mongolica ostáva približne 750 jedincov. (1)Nedá sa mi neskočiť zas k úplne inému tvorovi a porozprávať vám o jeho zaujímavom živote. Nos sajgy tatarskej veľmi pripomína nosisko tapíra , zaujímavého cicavca žijúceho v Južnej a centrálnej Amerike a taktiež v juhovýchodnej Ázii. Tieto stvorenia nemajú len ohybný a nápomocný nos (dokážu si ním pritiahnuť vetvičky alebo inú potravu, na ktorú by inak nedočiahli) rôznych veľkostí ( brazílsky/juhoamerický tapír ho má najkratší a malajský ho má najdlhší)... Ehm, veľa ľudí by sa pozastavilo pri poslednej vete v zátvorke, keby nevedeli, že sa jedná o nos. Oprávnene. Tapíry totižto disponujú neuveriteľne veľkým pohlavným ústrojenstvom. Samčeky sa môžu pýšiť takým pipíkom, ktorý dosahuje dĺžku 60% celého ich tela . Aby toho naozaj nebolo dosť, vyzerá ako piata noha a dokážu ním hýbať tak, ako my hýbeme našimi rukami, či nohami. To znamená, že si vedia svoj úd zdvihnúť a vymočiť sa do obrovskej vzdialenosti. Buďte pri návšteve ZOO opatrní!Tak, a aby sme ukončili ďalší článok s neveľmi nádhernými, no o to čarovnejšími zvieratkami, predstavíme si asi ten najčudnejší nos, ktorý nám evolúcia pripravila. Condylura cristata, severoamerický občan podzemia je krtko s dych berúcim ústrojom na hlave. Slepý profesionál podzemných chodieb má výborný čuch, ale ten nie je až tak dôležitý, ako niečo iné. Jeho nos sa skladá z niekoľkých chápadiel, ktoré sa zas skladajú z tisícok receptorov. Tie sú tak citlivé, že pri dotyku s pôdou vycítia aj ultramalinké chemické rozdiely a vďaka tomu krtko nájde cestu k ďalšej pochúťke. Je to najrýchlejší mäsožravý jedák našej planéty - za 120 milisekúnd je schopný nájsť čokoľvek jedlé vďaka svojmu nosu. Čo je viac, dokáže úžasne plávať a taktiež nájsť korisť vo vode. A aby sme našli spojitosť tohto krtka s tapírom, počas doby párenia mu narastú semenníky do veľkosti 9% jeho tela. Wow!
Ďalšie zdroje:
(1) Veringová, K. a Knauer, R. "Obrazový atlas Ohrožené druhy zvířat" 2012
