Čo sa stane, keď sa skríži rastlina s kobylkou? Veľa asi nie, nakoľko to nie je možné, ale evolúcia si povedala, že svetu uchráni rod kobyliek, ktoré vyzerajú tak,že nemožné umožnili. Rod Typophyllum sa pýši jedinečným vzhľadom - jeho veľké krídla vyzerajú úplne, bezpochybne, presne ako list. Keďže kobylky prežili dinosaury a tým pádom mali čas nadobudnúť podobu, ktorá ich bude chrániť, niet divu, že tu žijú už milióny rokov. Čo je však zaujímavé- nie všetky vyzerajú ako typický zelený list, existuje veľké množstvo rozličných druhov týchto kobyliek. Niektoré vyzerajú ako suchý, niektoré ako mierne rozpadnutý list a niektoré majú na sebe „suchú“ škvrnu.Poďme si spoločne postaviť rastlinu zo živočíchov. Postavme si rovno strom. Listy majú svojho zástupcu spomenutého hore, ale treba k nim priradiť aj listy väčšie. O tie sa postará veľmi známy hmyz s nápadným menom Listovka zelená ( Phyllium siccifolium), ktorá sa vyskytuje v Malajzii (1). Jej celé telo sa akoby skladalo z niekoľkých listov, ktoré tiež môžu vyzerať, akoby boli napadnuté istými hubami, alebo zosušené. Veľkosť „listov“ tohto hmyzu však nedosahuje veľkosť jej brata Phyllium giganteum , ktorý dorastá do dĺžky zhruba 10 centimetrov. O „živočíšne konáre“ sa nám pri našom projekte postarajú pakobylky, ktoré patria do rovnakého radu ako vyššie spomenuté Listovky. Tento paličkový hmyz má dokonalé obranné mimikry, ktoré sa mu v divokej Malajzii zíde. Aby sa nám na „konár“ zmestilo čo najviac „listov,“ vyberieme si pre náš projekt najväčšiu pakobylku, ktorá je nám zatiaľ známa: v roku 2008 objavili a pomenovali Phobaeticus chani , krásavicu dlhú neuveriteľných 56,7 cm. Uložená je v londýnskom Natural History Museum. Je teplo, slnko svieti a kvety rozkvitajú aj na našej „rastline“. Nie sú to však jednoduché kvety, ale čarovné modlivky ( Mantodea ) z čeľade Hymenopopidae a Empusidae. Týchto veľkých, malých, väčších a ešte menších predátorov je niekoľko druhov a patria medzi tie najpestrejšie- niet čudo, že ich nazývajú kvetnými modlivkami. I keď sú niektoré z nich tak malé ako špička vášho prstu a niektoré tak veľké ako väčšia časť vašej dlane , ich podobnosť kvetom a rastlinám, teda ich maskovanie, má za úlohu nielen chrániť, ale dobre skryť kým sa „modlia,“ aby k ním ich korisť podišla bližšie a v pravom momente- chňap! Modlivky sú známe svojou agresivitou najmä pri párení- slečny sa počas aktu rady pohrajú so samčekovou hlavou. Tieto kruté a, možno povedať, „bezbožné“ stvorenia si pochutia aj na malých škorpiónoch, jaštericiach ba dokonca aj na hlodavcoch! Pozrite si ako samička spapá samca a taktiež ako iný samček dokončí pohlavný styk a snaží sa utiecť od samičky, aj keď mu počas aktu hlavu odtrhla.
Naša rastlina však potrebuje aj ďalšiu časť. Konáre časom zhrubnú a z rastlinky vznikne strom. Kôra po istom čase zarastie machom a lišajníkom, a to dokáže na reálnych stromoch využiť práve madagaskarská jašterica Uroplatus sikorae. Tento ďalší profesionál v maskovaní nemá hladkú pokožku, ale trčia z nej isté výrastky, ktoré zautentizujú jeho kamufláž- jeho farba mu umožňuje, aby splynul s okolím- a to s maximálnou presnosťou. Skúste jaštericu v obrázku nájsť!Jeho malý braček Uroplatus phantasticus (2) je, ako aj jeho meno prezrádza, taktiež fantasticky prispôsobené stvorenie. Spolu s kobylkami, o ktorých som písal vyššie, sa jašterica podobá suchému listu! Je to kriticky ohrozený druh aj napriek jeho úžasnej kamufláži. Ľudia si ho s obľubou berú domov ako domáce zviera alebo ho kradnú a predávajú... a žije iba na Madagaskare. R astlinu máme hotovú a podľa mňa je čarovná. Keď sa už ale venujeme plazom, nemožno vynechať asi najznámejšieho z tých, ktorí menia farbu. Chameleón obyčajný ( Chameleo vulgaris) mení svoju farbu z hnedej na žltú, zelenú alebo čiernu, no záleží to aj od toho, či je vystavený svetlu alebo nie (3). Madagaskarský Furcifer pardalis využíva zmenu svojho pestrého sfarbenia na vyjadrenie nálady (teda pred a počas párením či súbojmi) a namíbijský Chameleo namaquensis ho využíva takisto, ale u neho dochádza zmenou sfarbenia aj k termoregulácii- skoro ráno stmavne, aby ho ranné lúče slnka zahriali a neskôr má farbu svetlosivú, aby sa v púšti neupiekol. Juhoafrický Bradypodion taeniabronchum dokáže mierne zmeniť svoju pokožku a tak sa „stratiť“ na konároch stromov. Pri tomto druhu je ozaj zaujímavé, že mení svoje sfarbenie podľa toho, pred akým predátorom sa má zamaskovať. Keď na neho napríklad číha vták Lanius collaris, snaží sa o čo najautentickejšie splynutie s okolím. Keď si však na ňom chce zgustnúť jedovatý had Dispholidus typus , chameleón vie, že jeho zrak nie je dokonalý a tak nemusí na kamufláž vyvinúť priveľa úsilia.
Nabudúce sa budem venovať mimikry cicavcov a vtákov a aspoň jeden z nich bude naozaj strašidelný!
Prečítajte si môj blog o mimikry morských živočíchov a taktiež lariev a motýľov. Ďalšie zdroje: (1) Čeman, R, "Živý svet- zvieratá" 2001 (2) Veringová, K. a Knauer, R. "Obrazový atlas Ohrožené druhy zvířat" 2012 (3) Turner, H.N. 1853. "On the change of colour in a chameleon (Chamaeleo vulgaris). Ann. Mag. Nat. Hist." (2) 12: 292-294
Zdroje obrázkov:
