Za tento celý zmätok môže opäť geniálna evolúcia. Každý sa napodobňuje, nikto nevie kto je kto, až nakoniec jeden zje druhého, tretí utečie, aby zjedol štvrtého, ale toho nakoniec zje piaty, ktorý prvému a druhému utiekol. Predstavíme si teda slávne zvieratká týchto troch druhov mimikry a ukončíme túto zaujímavú sériu článkov.Henry Walter Bates navštívil (bez Müllera a Martensa) Brazíliu a ostal tam viac ako 10 rokov, pričom študoval a objavoval rôzne druhy zvierat v Amazónii. Vrátil sa do Londýna celý zmätený, lebo objavil nespočetné množstvo motýľov (hlavne rodu Ithomiinae a Heliconiinae ), ktoré sa na seba prílišne podobali- až tak, že ich bolo ťažké od seba rozoznať- aj keď si neboli príbuzné. Bates bol prvý, ktorý túto anomáliu skúmal a dnes už o Batesovom mimikry vieme veľa. Pri tomto druhu mimikry, ako aj mnohých iných, je veľmi dôležitý termín aposematizmus. Ide o vydávanie signálov, či už silným sfarbením, vôňami, chuťou (v mnohých prípadoch toxicitou) a správaním, ktorým dávajú najavo, že to nebude taká sranda, keď ich predátori ulovia, alebo sa o to budú čo i len snažiť a tým pádom sa predátori časom naučia vyhýbať tvorom s aposematickými signálmi. Tie sú, môžeme povedať, opakom kryptického mimikry, vďaka ktorému zvieratá splývajú s prírodou.S týmto sa stretávame hlavne u motýľov a hmyzu všeobecne, ale aj obojživelníky a plazy si našli cestu ako sa vyhnúť predčasnému úmrtiu (jašterice varujú predátorov robením klikov na znak toho, že sú plní energie). Veľa motýľov je pre vtáky a iných predátorov úžasnou pochúťkou, ale napríklad niektoré vidlochvosty ( Papilio, z ktorých sme si P. troilus predstavili v mojom prvom článku a u ktorého húsenice tiež nastáva práve Batesove mimikry) sa vyznačujú polymorfizmom, čo sa krídel týka- výhradne samičky, napr. druhov P. dardanus, P. memnon, P. romulus P. stichius alebo aj Papilio polytes - a napodobňujú rôzne nejedlé motýle. Nakoľko ich predátori majú zlé skúsenosti s jedením tých motýľov, ktoré tieto napodobňujú, úspešne sa im vyhýbajú, aj keď sú naozaj neškodné (a možno pre niektorých chutia fakt dobre... kto vie).
V mojom prvom blogu sme si predstavili motýle rodu Sesiidae, z ktorých niektoré dokážu priam neuveriteľne uveriteľne napodobniť sršne. Ich sfarbenie a taktiež priehľadné krídla im pomáhajú chrániť sa pred predátormi aj na Slovensku. Im sa podobajú taktiež pre nás známe (2) mušky z čelade Syrphidae, napr. pestrica ríbezľová (S. ribesi), tiež s Batesovym mimikry.
Nachádzame nespočetné množstvo plazov, ktorých Batesovo mimikry je priam dokonalé. Napríklad u hada Columber constrictor, ktorý jedovatý nie je, nuž pri vydesení trasie chvostom pomedzi suchými listami alebo trávou závratnou rýchlosťou, aby tak napodobnil zvuk štrkáča. A keby tam štrkáč naozaj bol, nemyslím si, že by ste nevzali nohy na ramená. Zatiaľ sme sa bavili len o motýloch, ktoré napodobňujú motýle a o hadoch, ktoré napodobňujú hady, ale tentoraz sa pozrieme na veľmi zvláštneho krásavca. Pavúky druhu P araplectana sa „snažia podobať“ na lienky, vďaka čomu dostali aj svoj anglický názov Lady bug mimic spiders . Ide o nádherný príklad Batesovho mimikry medzi dvoma odlišnými zvieratami. Je všeobecne známe, že lienky dobre nechutia, čiže pavúky majú väčšiu šancu na dlhší život... nezabudnime však, že lienky sú úžasní pomocníci v každej záhrade.
S Müllerovym mimikry je to trošku zložitejšie. Prečo by sa už jeden toxický druh chcel podobať na iný toxický druh? Však si predátori včas uvedomia, že sa im ich neoplatí zjesť- je im z nich zakaždým zle, a had od susedov dokonca umrel po tom, ako zjedol tú žabu! Nuž, keď sú v istom teritóriu dva odlišné druhy vo vyhýbaní sa predčasnej smrti úspešnejšie ako ten tretí, tretí isto bude chcieť nadobudnúť ich vlastnosti.
Fritz Müller, ktorý v Amazónii skúmal zvieratá zhruba 30 rokov po Batesovi vylúštil kopec hádaniek, ktoré Batesovi nedávali spať. Dlho boli považované mimikry monarcha sťahovavého (Danaus plexippus) a hore sediaceho bielopásavca chladového (Limenitis archippus) za Batesove. Vďaka Müllerovi vieme, že sa jedná o iné mimikry. Oba motýle sú totižto nejedlé a jeden imituje druhého, aby podporil sebaochranu. Tým pádom, keď má jeden predátor zlú skúsenosť s monarchom, bielopásavca sa už viac tiež nedotkne.Pri tomto príklade môžeme hovoriť napríklad aj o prudko jedovatých šípových žabkách z Južnej Ameriky ( Dendrobatidae ) či ropušiek rodu A telopus alebo tých z Madagaskaru ( Mantella ). Tie sa medzi sebou napodobňujú vo vzhľade. Silné sfarbenie (u čeľade Mantella) alebo miešanie čiernej s rôznymi krikľavými farbami (zelená, žltá, modrá, či červená v Južnej Amerike) jednoznačne povedia predátorom „Oh, oh, oh! Spapaj ma a obanuješ!“ Jed žabiek z rodu Dendrobatidae bol natieraný domorodcami na šípy a iné ostré zbrane, aby zabili čo najrýchlejšie. Ich jed je dokonca tak silný, že jediná zlatá, tzv. pralesnička strašná ( Phyllobates terribilis ), dokáže svojím jedom zabiť až 10 dospelých ľudí (1), či 10 tisíc myší! Keď ale žabka žije v teráriu, jed neprodukuje, lebo sa nedostane k tomu zdroju potravy, vďaka ktorému jed dokáže produkovať (ako to je aj pri iných jedovatých žabkách). Žaby rodu Atelopus , alebo zastaralo nosatky, sú ropuchy (1), ktoré sú kriticky ohrozené a podaktoré už úplne vyhynuté. „Vďačíme“ tomu zákernej zmene klímy a tou zapríčinenej chytridiomykóze. Taktiež majú tieto krásne, ale jedovaté ropuchy nepekné parazity- larvy mäsiarky obyčajnej ( Sarcophaga carnaria ), ktoré ich zvnútra zjedia. Mantela zlatá ( Mantella aurantiaca), (1) ktorá žije na Madagaskare sa tiež bojí záhuby. Celá populácia žije na necelých desiatich kilometroch štvorcových. Všetky tieto žabky zdieľajú spoločné vlastnosti, Müllerove mimikry, ktoré ich rovnako chráni pred predátormi. V Južnej Amerike sa však šípové žaby stretávajú s jediným známym imúnnym hadom: Leimadophis epinephelus.
Martensovo mimikry, ktoré bolo najprv skúmané Emsleym, je zaujímavým fenoménom, kedy sa problémový druh podobá menej problémovému. Takýmto disponujú napríklad hady: Lampropeltis triangulum a Lampropeltis elapsoides, sú si podobné (L. triangulum je však na rozdiel od nejedovatého L. elapsoides mierne jedovatý). Sfarbenie hada L. triangulum je model, ktorého napodobňuje L. elapsoides a prudko jedovatý korálovec (Micrurus tener). Jed korálovca ťažko napadá respiračný trakt, síce jeho hryz so sebou neprináša priveľkú bolesť. V anglickom jazyku nájdeme veľa zaujímavých rýmovačiek, ako napríklad: „If red touches yellow, you’re a dead fellow. If red touches black, you’re all right, Jack,” a mnoho iných variácií, ktoré ľudovo pomáhajú odlíšiť jedovatého hada od menej nebezpečných. Preto sa vo väčšine prípadov nemusíte báť o životy artistov, ktorí „riskujú“ s takýmito hadmi. Zaujímavým Martensovym mimikry je aj podobnosť osy z rodu Mutillidae na nebezpečne vyzerajúceho mravca. Napriek anglickému názvu Velvet ant ide o bezkrídle osie samičky. Tieto osy sú typické aj mravčím pochodovaním, čo im pomáha k dosiahnutiu autentickej podoby. Nakoľko samy dokážu niektorým zvieratkám naozaj ublížiť a mravce, ktoré napodobňujú takisto nie sú úplní anjelici, jedná sa o Martensove mimikry.
Týmito tromi základnými druhmi mimikry (i keď ich poznáme relatívne veľa) uzatváram tému a nabudúce sa pozrieme na nezvyčajné a pre podaktorých možno desivé stvorenia, ktoré nám evolúcia vytvorila!
Ďalšie zdroje: (1) Veringová, K. a Knauer, R. "Obrazový atlas Ohrožené druhy zvířat" 2012
(2) Eisencher, W. a D. Turistický sprievodca prírodou do vrecka, 1999
Zdroje obrázkov:
