Krásny deň v džungli, opičky sa hrajú a ich rodičia si vyberajú spoza uší nečistoty, užívajúc si pokojný deň na stromoch. Sú to tamaríni pestrí, Saguinus bicolor, a papajú figy. Atmosféra sa však zmení, keď začujú akoby nárek malého tamarína. Akoby. Keď zistili odkiaľ k ním putoval zvuk nariekajúceho mláďaťa, dali sa na útek. Leopardus wiegii, alebo Margay, totižto číhal v kroví a snažil sa zlákať opice dostatočne blízko, aby ich dokázal napadnúť- a vydával zvuky podobné náreku týchto opičiek. Šikovní tamaríni ho však prekukli a dokázali rýchlo utiecť. Margay je zviera príbuzné ocelotom a je pomerne malou divokou mačkovitou šelmou, ktorá žije v Brazílii. Živí sa malými cicavcami, plazmi a vtákmi. Jeho agresívne mimikry síce nie je imitáciou hlasu opíc dokonalé, je psychologicky na dobrej ceste k prilákaniu obetí k sebe. Podľa ľudí, ktorí v okolí žijú takýmto mimikry disponujú aj pumy a jaguáre.
Najzvrátenejší spôsob obrany života zrejme pripadá malým okrídleným živočíchom- lišajom (čeľaď Sphingidae). Netopiere a lišaje spolu nažívajú asi 65 miliónov rokov a keď sa netopiere evolučne vyvíjajú k tomu, aby dokázali v tme dokonalejšie nájsť pochúťku, niektoré lišaje evolučne makajú na spôsobe ako sa vyhnúť predčasnej smrti. Netopiere používajú ultrazvukové signály, ktorými mapujú terén a hľadajú korisť. Mole z čeľade Arctiidae používajú na obranu časť tela nazývanú tymbal, ktorou disponujú napríklad aj cikády. Napínaním tejto časti tela vydávajú zvuky, ktoré netopierom napovedajú, že im mole chutiť nebudú. Novšie objavy však prinášajú iné nočné motýle, tentoraz zozbierané na ostrove Borneo, ktoré vydávajú zvuky... inak. Keď chyteným lišajom vedci prehrali zvuky, ktoré vydávajú pri útokoch netopiere, lišaje reagovali zvláštnym zvukom. Ten produkujú obzvlášť zaujímavým spôsobom- samce trú svoje genitálie o zadnú časť tela a samice si genitálie vťahujú dovnútra, aby sa o seba vedeli trieť. Nie je práve najsympatickejšie si to predstaviť. Spojitosť s ich sexuálnym životom to môže mať, nakoľko také zvuky vydávajú samce v spoločnosti samičiek- asi im to príde sexy. Presne to však povedať nemôžeme, treba tieto stvorenia naďalej sledovať. Čo sa týka odpovede na zvuky netopierov, môžeme taktiež len hádať, lebo lišaje im chutia aj so zvukmi... ak ich nájdu. Môže ísť o pokus o narušenie signálov netopierov, o ich vystrašenie alebo možno len o prejavy vyplašenia. Skúste sa tak brániť pred netopierom, treba na to dobrý tréning. Vypočujte si tu originálny zvuk a zistite čo je na obrázku.
Keď už sme pri netopieroch, tie sa dokážu porozprávať aj s kvetmi- veru tak. Marcgravia evenia, je kubánska rastlina z radu vresovcotvaré (Ericales) a vyzerá naozaj impozantne. Jej súkvetie vyzerá ako tácka, pod ktorou visia poháriky plné nektáru... možno skôr ako akási lampa... áno, lampa. K tomu, aby boli kvety opelené, musí sa k nektáru dostať netopier, ktorý je ako ten, o ktorom som hovoril aj v mojom blogu o jazykoch. Tieto netopiere sa však k rastline musia dostať... a hlavne rastlina „chce“, aby sa dostal netopier k nej. Počas evolučného vývinu sa dostala k tomu, že jej nad kvetom narástli zvláštne zahnuté listy. M. evenia s takými listami nalákala viac netopierov ako tá, ktorá také listy nemala, a tak dokázala svoj peľ rozšíriť. Ako to však zvládla? Zahnuté listy vytvárajú akúsi stenu, ktorá efektívne odrazí zvuk netopiera, čiže sa mu vráti signál, trošku pozmenený, narušený, ale predsa. Tým dokáže netopierovi ušetriť vyše 50% času stráveného hľadaním potravy a aj z toho benefituje, nakoľko sa netopiere pohybujú po veľkom teritóriu a tak dokážu peľ rozniesť na veľké vzdialenosti.Všetci vieme, že delfíny patria medzi špeciálne inteligentné stvorenia a i keď dokážu byť naozaj násilné a niektoré sa pokúsili znásilniť aj ľudí, sú veľmi nápomocné, impozantne rozmýšľajú a podľa nových zistení majú niečo, ako mená jeden pre druhého. A tie si pamätajú aj desiatky rokov. Nedávne štúdie nám hovorili o takzvaných „signature whistles“, teda zvukoch, ktoré sú pre každého jedinca špecifické. Majú špecifickú dĺžku a frekvenciu- sú jedinečné. Keď dvaja výskumníci nahrali a následne prehrali tieto „podpisy“ skupine delfínov, na cudzie zvuky delfíny takmer vôbec nereagovali, a keď sa prehrali zvuky ktoré pripadali práve im, odpovedali. A to ďalším zvukom, niekedy krátkym, niekedy podobným tomu, na ktorý reagovali a niekedy naozaj dlhou šnúrou zvukov. Tieto svoje „mená“ používajú delfíny napríklad pri stretoch v skupine, akoby ohlasovali svoju prítomnosť. Najnovší výskum tvrdí, že delfíny sa nielen takýmto spôsobom pomenúvajú, ale pamätajú si „mená“ známych delfínov aj po desiatkach rokov. Ako to zistili? Jason Bruck z University of Chicago spravil výskum na 43 delfínoch , ktoré všetky spolu v nádržiach už žili, ale v rôzne obdobia života, vždy v iných skupinách či pároch. Delfínom boli zvuky prehraté a na „mená“ starých známych nielenže reagovali zvukom, ale aj „zatancovali“ a radovali sa, pokiaľ cudzie zvuky ich nijak extra netešili. Nuž čo je obdivuhodné, jeden z nich reagoval s potešením na špecifický zvuk delfína z nádrže, v ktorej boli spolu pred 20 rokmi.
Zdroje obrázkov:
