Tak dobre, vonku toho veľa neuvidím...a čo vo vnútri...desiatky ľudí okolo mňa. Každý má svoj príbeh, svoju cestu kam ide, odkiaľ sa vracia, svoje momentálne pocity...kto vie...s koľkými z nich by som dokázal poriadne pokecať...ups...sklenená fľaška kolegu od vedľa mi spadla rovno na notebook. Paráda, už sme určite tu. No tu bude zachvíľu tam. Dnes pre zmenu pokračujem ďalej. Znova za hranice. "Doma" budem len pár desiatok minút. Premýšľam, čo obvykle robia ľudia vo vlaku. Borec oproti niečo číta, chalan napravo tiež číta nejaký časák...fľaška je opäť na zemi...začína ma to srať. Tak schválne...pozerám sa za seba, je tam tak 20 ľudí - nikto nečíta, oukej, tak čítanie časopisov nie je až také obľúbené. Už som sa začínal báť, že tie obludne bludné články v tých neuveriteľne trápnych zväzkoch blysknúceho sa papiera infikujú stále viac a viac mozgov (že sa uspokojujem s takto lacným dôkazom mi v tejto chvíli stačí). Začíname sa triasť viac a viac, žeby stanica? Áno, ľudia vstávajú a chcú sa baliť, ale nejde to..musia sa neustále držať aby nepadali ako tá fľaška. Celkom komické, niektorí to už vzdali, iní stále bojujú. Tak rýchlo - teraz - nejaký úsek bez väčších otrasov. Sprievodca niečo hlási cez reproduktory vo vagóne. Jasné, zasa iba šum a každé tretie slovo...úúúplná klasika. Ale mne to už nejako nevadí, ba čo viac - mám z toho celkom dobrý pocit, pretože som si ako psy u pána Pavlova zvykol na to, že toto všetko znamená príchod niečoho pozitívneho - príchod domoviny - mojej vlasti, ktorú mám rád aj cez všetky jej nedostatky...veď koniec koncov: čo alebo kto nemá nejaké nedostatky? Každá krajina, každý človek, naše slová, skutky, rozhovory... Nič nie je dokonalé, takto si to obhajujem a dávam si aj za pravdu.
Stanica, rozhodol som sa zložiť slúchadlá a vypnúť notebook. Aspoň na pár minút si chcem naplno vychutnať tú moju nedokonale dokonalú domovinu. Aj keď nič za oknom nevidím a hádže to tu viac, než hocikde kde som vlakom bol, som plný hrdosti, že prechádzam cez SLOVENSKO.
