Čakanie je veľmi úmorné, niekedy až depresívne, niekedy pomáha, niekedy spôsobuje ďalšie rany (akoby ich človek nemal dosť) a človek si naň dokonca môže aj zvyknúť - a to už neviem, či je lepší alebo horší prípad. Čas čakania si každý kráti po svojom. Niekto sníva a vytvára si svoj vlastný svet, v ktorom sú jeho túžby naplnené. Aj ja poznám takého človeka, ktorý má svoj svet a v tom svete som aj ja. Už neviem presne, akú úlohu v tom svete plním (ten človek sa mi už o tom nezmieňuje), no dúfam, že v tom jeho svete, ktorý je zároveň súčasťou toho môjho, som hlavná hrdinka. Celkom fajn rola, hm? Veď všetko sa točí okolo hlavného hrdinu.
Predstavujem si, že v tom jeho svete som šťastná, pretože mi nič nechýba. Stojím v letných šatách na obrovskej terase, je noc, kopec hviezd na oblohe, jarný vánok sa hrá s mojimi vlasmi (úplne scéna z romantického filmu) A zrazu príde on, mužský hlavný hrdina. Usmejem sa, on mi opätuje svoj dotyk, pohľad. Rád mi ho daruje (v tom svete snov ich mám neskutočne veľa)
Drží ma za ruku a spolu, bez slov, sa dívame na hviezdy. S myšlienkami len na toho druhého. V tom jeho svete, teda, v našom, lebo sme si ho už spojili, je čakanie bezpredmetné. Veď niet na čo! Asi preto má svet snov svoje čaro. Tam sa človek neponáhľa, tam si nemá kedy uvedomiť, že na niečo čaká, že mu niečo uniká, že po niečom túži. Kdeže!
Bum! Spadnem (lebo romantiky bolo až až) Už nie som hlavná hrdinka, už sa to netočí len okolo mňa. Nevadí. Mám však poistku - vrátiť sa späť môžem hocikedy.
Tak prosím, občas si na mojich dverách prečítajte nadpis :"NEVSTUPOVAŤ!" Ja vám však zaručím, že nebudem dlho preč, tak ma počkajte, prosím.
A aj napriek všetkým pozitívam sveta snov vám poviem, že síce som nedočkavá, niekedy až príliš,ale...prísť o tie najúžasnejšie predstavy by bolo pre nás len sklamaním...
Ja však dúfam, že raz si isto poviem, že ten dlhý čas čakania je konečne naplnený a ja si potom ani neuvedomím, že som čakala tak dlho...
Ale...aj na to však treba čakať...
