Možno sa mi skúsenosťami zmení pohľad na túto prácu, ale zatiaľ si chcem uchovať ten pocit, ktorý momentálne mám. Študenti potrebujú priestor, potrebujú vedieť, že si ich učiteľ všíma, že mu nie sú ľahostajní, že ich rešpektuje a chce počúvať.
Snažím sa byť učiteľkou, ktorá im takýto pocit poskytuje. A dôvod?- poskytujem im ho ako vďačnosť za vzájomné akceptovanie, rešpekt, pochopenie. Keď som šla na svoju úplne prvú hodinu, mala som pred očami vetu:"Nikdy nedostaneš druhú šancu urobiť prvý dojem." Dúfam, že prvý dojem nesklamal.
Moji študenti sú fajn, aj keď ma vedia občas prekvapiť, ale takto to už na pôde školy beží. Možno sa nájdu "nepriaznivci literatúry" (ktorú učím), tvrdohlavci, ktorých nebaví čítať knihy, mudrlanti, ktorí si myslia, že poznajú návod na život, ale každopádne - sú to ľudia. Citliví ľudia. Ľudia, ktorí vedia poďakovať.
Vedia dať svoju vďačnosť najavo rôznym spôsobom. A za čo?- za jeden úsmev, milé slovo, pochvalu, povzbudenie, ochotu pomôcť, za umožnenie priestoru na komunikáciu...Skúsme sa (my, učitelia) pozrieť na tieto slová a uvedomíme si, aké je ľahké tieto slová premeniť na činy. Áno, na prvý pohľad banálne, ale majú význam, svoju vážnosť, svoju hodnotu. A potom sa netrápme nerešpektovaním našich študentov. Každý si rešpekt môže získať. Ja sa ho ešte učím získavať...ešte sa len učím chápať ich...a učím sa učiť...aj od nich! Vedia ma rozosmiať, vedia ma naladiť, vedia ma dostať na rovnú zem, občas si s nimi zalietam, aby sme sa vzápätí vrátili na zem, ale s novými získanými vedomosťami, ktoré sme spoločne nadobudli.
Pamätám sa na vetu, ktorú mi do denníka z praxe (počas vysokej školy) napísala profesorka :"Každý, kto nosí v srdci katedrálu, ktorú chce postaviť, je v tej chvíli víťazom."
Víťazom ešte nie som, chýba mi ešte veľký kus práce, aby som sa raz postavila na stupienok víťazov. Ak sa mi to raz podarí, až vtedy si poviem:"Postavila som si katedrálu vďaka mojim študentom."
