(1) „Od polovice 90. rokov sú však miery inflácie výrazne nižšie vďaka tomu, že sa viaceré krajiny pripravovali na zavedenie eura, a vďaka menovej politike Európskej Centrálnej Banky." (Zdroj je tu.)
Poriadny jazykový zákon, by mi s takouto vetou určite pomohol. Ak si pozriete reláciu, v ktorej sa testujú vedomosti národa na jednoduchých otázkach, dostanete zrejme chuť povedať, že táto veta je pre mnohých nepochopiteľná. Dovolil som si vo vete kurzívou zvýrazniť slová, ktoré by bolo vhodné okamžite po použití vysvetliť. Asi každá relácia venovaná odbornej problematike použije technické termíny, ktoré nevysvetlí - bime na poplach! Nevadí, že je to dokument o medicíne. Ľudia sú podvedení, hovorí sa na nich nie dôverne známymi slovami, ba až cudzím (odborným) jazykom. A to nedopustíme!
A to je samozrejme prehnané: nie som podvedený, ak si nechcem v slovníku vyhľadať pár neznámych slov, ktorým väčšina divákov rozumie. Iba som lenivý. Neviem, aký zákon pomôže lenivcovi.
(2) „Je v poriadku, že sme spravili máločo z toho, čo sme pred štyrmi rokmi sľúbili. To sa stáva. Nezáleží vôbec na tom, čo sme presne celý ten čas robili. Nemáme sa za čo hanbiť."
Tieto vety nie sú citátom, ani parafrázou, aj keď boli nejakým dianím inšpirované. Vytvoril som ich pre ilustráciu nasledujúceho problému: súbor týchto viet je nezrozumiteľný, aj keď rozumiem všetkým vysloveným slovám. Akoby tento prejav pochádzala z nejakého veľmi cudzieho jazyka. Všetky slová sú mi síce známe, ale aj tak celku nerozumiem. Nechápem, ako to môže byť v poriadku, keď niekto neplní svoje sľúbi. A čo s tým má to, že sa to stáva?
Ako takéto nedorozumenie vznikne? Neovláda jazyk ten, kto vetu vyslovil, lebo poskladal zo známych slov logicky nezmyselný celok? Alebo ja mám slabé jazykové schopnosti, lebo mám problém s porozumením takto pospájaných viet? Alebo jednoducho ten, kto túto vetu vyslovuje, ju vôbec nemyslí vážne? Dotyčný by potom žartoval, alebo klamal, či zavádzal.
Takéto vety chápem ako nezmyselné, lebo logika sľubu si vyžaduje, aby bol sľub splnený. Ak by sme sľuby úplne prestali plniť, resp. by sme ich plnili iba náhodne, slovo „sľub" by stratilo význam. Ak sa sľub nesplní, nie je to v poriadku. Niečo bolo zle. Buď zlyhal ten, kto sľuboval, alebo bolo nesplnenie sľubu vynútené okolnosťami. A preto záleží na tom, čo kto urobil, alebo neurobil.
Médium, ktoré by inkriminované vety zverejnilo, by samo malo požadovať vysvetlenie od toho, kto tieto slová vyslovuje. Inak sa budeme musieť sami nekompetentne dovtípiť o čom bola reč. Samozrejme vysvetlenie nie je nutné, ak „vtip" skrytý v týchto slovách je nám už dávno známy.
(3) „Sľubujem, že zajtra ti dám tú vec, čo chceš, ak tú vec náhodou dostanem, a ak sa mi bude chcieť."
Takýto sľub je najľahší na vyslovenie, lebo sa nedá nesplniť. Je to ale len prázdny, či formálny sľub. Vraví iba, že ak ma okolnosti k činu donútia, tak ho vykonám.
Ak si túto prostú významovú záludnosť neuvedomujeme, pri ďalšom vyslovení takéhoto „sľubu" by bolo vhodné si túto sémantiku pripomenúť. A to hoci aj celoštátne!
(4) „Je v poriadku, keď neplatím dlhy."
Slovo „dlh" má podobnú sémantiku ako slovo „sľub": dlhy sa musia platiť. Nebudem Vás urážať ďalším vysvetľovaním, prečo je to tak. Média potvrdia múdrosť národa tým, že nebudú vysvetľovať význam slova „dlh".
Veď jazyk je nakoniec jednoduchá vec, s ktorou sa dokáže pomerne zručne oháňať aj malé dieťa. Dúfam, že na deti sa aktuálny jazykový zákon nevzťahuje. Ak dieťa začne rozprávať nespisovne, vulgárne alebo si dokonca dovolí použiť pár cudzích slov, nevystačím si pri výchove s „faktom", že takýto spôsob vyjadrovania je neprípustný. Dieťaťu a ani dospelému veľmi neprospeje výchovné zaucho alebo prísny zákaz vyslovovať určité slová a vety. Dostatočne prešibané dieťa či občan si nájde spôsob, ako zákazu vyhovieť a predsa obísť to čo sledoval.
Vhodná alternatíva proti tomuto jednoduchému a nakoniec aj nezmyselnému prístupu si vyžaduje viac práce - subtilnejšie analýzy jednotlivých jazykových postupov a adekvátne sprostredkovanie týchto analýz používateľom. Tomu sa už venovať nejdem a zostanem len pri obecnom varovaní: ak menej zainteresovaným používateľom jazyka nepomôžeme s vytváraním ich vlastnej rečovej kultúry, ktorá by im umožnila pokojné a bohaté spolužitie a aj uchopenie vlastnej minulosti, je možné, že ostatní len jednoducho prevezmú našu alebo inú jazykovú kultúru aj s jej hrubosťou a zmätkami. Ľahko môžem totiž povedať: Veď prečo by som hovoril inak, ako mi ústa narástli?
