Umenie má podobné postavenie ako šport – obe majú vysokú estetickú (divácku) hodnotu. Možno je suma tejto hodnoty väčšia u futbalu ako u opery. Zrejme tu nie je ani jasné rozlíšenie (dištinkcia) medzi športom a umením – postavte si vedľa seba konkrétne prípady: šach je inteligenčne náročný a je športom; krasokorčuľovanie je esteticky vysoko hodnotené aj laikmi a aj tak je športom; tanec je fyzicky náročný a je umením; športová taktika je športová a je umením.
Spravili sme univerzalizáciu – akési logické rozšírenie platnosti princípu - čo sme povedali o športe, treba povedať aj o umení. Krik protestujúcich proti olympiáde tak na seba nalepí viac: „Áno, aj filmy a hudobné festivaly sú zlé. Iní majú vážne starosti a my sa usmievame a zabávame v gaučovej, alebo tanečnej póze diváka-účastníka.“ Snaha o dôslednosť v dôvodoch zakopáva na banálnostiach: doktor si zapáli cigaretu, policajt kradne a zabíja, politik klame, učiteľ sa tiež vie chovať nevýchovne, kňaz... Dosť. Viete pokračovať sami.
Šport a umenie je ťažšie obviniť, pretože nemajú takto zjavnú spoločenskú užitočnosť. Môžeme ich obviniť z porušenia im vlastných pravidiel – doping, playback, autorské práva. Na čo sú nám ale potrební hrdinovia pódií a štadiónov? Umenie sa ospravedlňuje katarziou, kultivuje a pôsobí terapeuticky. Skúsme to tak aj pri športe. Vidím, ako túto funkciu tiež možno neplniť – fanúšikovia odchádzajú sklamaní po boji o poslednú medailu. Napriek tomu ale mnohí fanúšikovia ďakovali. Áno, majú pravdu, bolo to krásne, hrdinské.
Stále mi ale uniká účel tohto všetkého, lebo neviem odkiaľ sa berie táto sláva. Rôzne schopnosti (sila, presnosť, vytrvalosť) sú v športoch pospájané podľa pravidiel tak, že produkujú kvantifikovaný výsledok. Pri dosiahnutí čísla sa ľudia radujú - Gól! Svetový rekord! Každý zmysel či schopnosť si zaslúži idealizáciu v umení a športe, čím sa zmysel a schopnosť a človek-hrdina oslávia. Veľa čísiel nájdeme aj v štatistikách WHO. Ich dosahovanie nie je vecou schopností alebo estetiky? Nech dostane medailu krajina s najnižšou mierou samovražednosti!
Strácajú sa nám z dohľadu bolestivé nedostatky, keď oslavujeme len víťazov a majstrov? Pozrime sa na koniec tabuliek. Je mi jasné, prečo sa málo krajín Afriky zúčastnilo na zimnej olympiáde. V tom im ťažko pomôcť. Hladné deti tiež predstavujú jednu kategóriu. Sú na opačnom konci tabuľky, do ktorej môžeme vložiť aj účastníkov súťaží v jedení. V mastnejších krajinách je jedenie populárny rekreačný šport. Vo väčšine športov existuje rozdelenie na mužské a ženské kategórie (poznáme tiež vekové a váhové kategórie), aby mali šancu na víťazstvo aj tí poslabší. A možno sú tu aj iné dôvody pre toto rozdelenie.
Sociálne, prírodné a iné podmienky vytvárajú nárok na vytvorenie rôznych kategórii v súťažiach na smutných koncoch tabuliek WHO. Predstavte si námahu, ktorú musí vyvinúť desaťročné dieťa tretieho sveta, aby pribralo jedno kilo. Teraz si predstavte tú neskutočnú námahu, akú musí vyvinúť desaťročné dieťa mastnejšieho západu, aby schudlo jedno kilo. Tu už nebojujeme o jedlo, ale s jedlom. Na koho vsadíme? Aké sú kurzy? Kedy to vysielajú?
