(1) „Pán X je somár."
Prečo sú ľudia takí citliví na prirovnania? Veta (1) je určite porovnaním, lebo nestotožňuje pána X s príslušníkom určitého živočíšneho druhu. Zasmial by som sa, keby to tak bolo, lebo si neviem predstaviť, že by nejaký pán naozaj bol zvieraťom - takáto veta teda bude pokusom o vtip. A čo ak má sused v maštali osla, ktorého pekne zdvorilo tituluje ako pána X? Už to nemusí byť vtip, jednoducho má osobný vzťah k oslovi, a to je nakoniec tiež veselé. Ak by som sa ja zrazu prebudil ako nejaké zviera, neurazil by som sa, aj keď by to bolo nemilé - veď poznáte tú poviedku od pána Kafky.
Ľudia sú citliví na prirovnania, lebo v prirovnaní hneď vidia hodnotenie a niektoré hodnoty sú jednoducho nedotknuteľné. Profesor Hare utilitaristicky porovnáva konanie Matky Terezy a Markíza de Sade: čo ak sa Markíz z mučenia teší tak, že to vyváži všetko ním spôsobené utrpenie a dokonca utilita jeho činov bude vyššia ako u Matky Terezy? Zrenice sa mi zväčšili, lebo je to drzá otázka, ale potom som sa pousmial, lebo to musí byť nakoniec len vtip - a nie, myslel to vážne. Neurazil som sa, bolo to užitočné porovnanie, na základe ktorého sa nejakým komplikovaným spôsobom utilitarizmom upevnili utilitarizmom spochybnené tradičné hodnoty: áno, Matka Tereza bola užitočnejšia ako Markíz de Sade.
(2) „Robíš hlúposti."
Množstvo prirovnaní sa používa ako vulgarizmy, a tie zvieracie prirovnania sú nakoniec najnevinnejšie, aj keď ich je veľa. Zviera môže byť zákerné (had), bezohľadne kruté (sup), škaredé (žeby zas sup?), otravné (opica). Osol je roztomilý, ale pôsobí hlúpo. A kto ma porovnáva s oslom, väčšinou myslí na toto. Hlupák (ako som už povedal inde) je človek, ktorý sa dopúšťa triviálnych chýb, aj keď by nemusel. Ak som obvinený z hlúposti a nechcem byť hlupákom, mal by som sa hanbiť, a nie urážať sa.
Ak nie som hlupák a som obvinený krivo, dám to náležite najavo - urazím sa. Snáď moja zlosť presvedčí aj ostatných o tom, že som nepochybil a že len trpím klebetami. Spravodlivý hnev nakoniec ospravedlňuje sám seba. Alebo nie?
(3) „Smrdíš. Urob s tým niečo."
Dotyčný to mohol povedať aj diplomatickejšie, a možno aj povedal - toto je len esencia prijatej správy. Ľahko sa môže stať, že si sám nesmrdím a okoliu smrdím. A ak mi je nepríjemné smrdieť, aj sa zahanbím po takomto obvinení a pobežím napr. do sprchy. A tým to snáď skončí.
Jednoduchšie (a niekedy možno aj lepšie) by bolo uraziť sa nad obvinením, spravodlivo sa nahnevať, hodiť pohár o zem a náhle odísť. Koľkokrát ale budem musieť odísť a zúriť? Do kedy bude zúrivý protest jednoduchší ako otvorený prístup? Ten sa pýta: „Fakt smrdím? Prepáčte, nevšimol som si. Nie je to vtip? Alebo iba skúšate moje reakcie? Môže mi niekto iný potvrdiť, že smrdím?"
(4) „Môžem sa vás niečo spýtať?"; „Čo robíš?"; „Prečo to robíš takto?"; „Čo tým myslíš?"; „Nedalo by sa to spraviť aj inak?"; „Je to nutné?"; „A kde je pani Y?"
Niet jednoduchší spôsob ako uraziť blížneho a pritom nič naozaj nepovedať. Postačí, keď mi niekto položí akurátnu otázku v tom najmenej vhodnom okamžiku. Nasrdím sa a so spravodlivým hnevom v srdci by mi možno aj vražda prešla.
Logika kladenia otázok je záludná záležitosť. Pochybujem ale, že zmysel niektorej otázky je primárne v zlovôli - v snahe nahnevať, ponížiť, znemožniť poctivé úsilie, spôsobiť čo najväčšiu škodu...
Zmysel väčšiny otázok je jasný. Najčastejšie kladieme asi nevinné zvedavé otázky („Nevieš ako sa nazýva ten žltý vták na tamtom strome?") a praktické otázky („Nebolo by lepšie zavolať skutočného elektrikára?"). Neviem koľko ďalších druhov otázok existuje. Kto vie?
Ak som v situácii, kedy je každá otázka nevhodná, rád to dám najavo slovom, gestom alebo vysvetlenie a ospravedlnenie za neochotu odpovedať odložím na lepšiu chvíľu.
(5) „Videl svet väčšieho ******* ako si ty?"
Autoritou pre zmysel otázky je ten, kto ju vyslovuje. Ak je niektorá otázka podivná alebo myslená jednoznačne urážlivo, zrejme bude najvhodnejšie odpovedať zdvorilo v snahe pochopiť a pomôcť: „Prepáčte, nechcel som vás uraziť."; „Rozumiem tomu dobre, že si myslíte, že ja som *******? V ako zmysle? Čím som vás nahneval?"; „Naozaj chcete vedieť, či je na svete väčší ******* ako ja? To vám neviem povedať, veď len teraz som zistil, že ja som *******, a iných takých nepoznám."; „Ako to myslíte? Môžete tú otázku zopakovať inými slovami?". Samozrejme treba odpovedať s citom: odpovedať na otázku otázkou sa vraj nemá. Čo už, že je to často to najrozumnejšie. Keď dotyčný sám nevie na čo sa pýta, ako mu mám odpovedať?
Spravodlivý hnev som tak odsunul na vedľajšiu koľaj. Len naoko. Neviem garantovať, že ma niekto neprekvapí a nevyvolá u mňa nebezpečný výbuch afektov. Keď ma neznámy človek na ulici opľuje, možno sa neudržím, rozbehnem sa za ním a skončím otlčený a s roztrhaným odevom - keďže sa málo bijem, asi to nedopadne pre mňa priaznivo. Mám sa veru v čom zlepšovať.
Keď si tu tak sedím s notebookom na kolenách, v bezpečnom odstupe od takýchto nepríjemností, dávam prednosť údivu a zdvorilosti: Prečo ma opľul? Spýtam sa ho? Nezmýlil si ma s niekym? Čo robiť, aby sa takáto drzosť už neopakovala?
