Nechcem sa púšťať do snahy presne definovať moralizátora a moralizovanie. Bolo by to zbytočné, lebo v týchto dvoch pojmoch sú teraz relevantné len dve veci: (1) moralizovanie obsahuje nejaký príkaz (resp. jeho negatívnu formu - zákaz) a (2) príkaz je podávaný v jednoduchej nekritickej podobe.
Ad (1):
Je bežné, že sa rozčuľujeme, keď nám niekto niečo prikazuje: "Nerob to!" Príkaz sa ale nestratí, keď zmeníme jeho vonkajšia formu na menej iritatívnu: "Prosím, nerobte to." Diplomacia a slušnosť vo vyjadrovaní je na koniec tiež "len" príkazom. Vyžaduje ju náš partner v diskusii alebo protokol. Príkaz je "len" príkazom preto, lebo stojí na vode - na našom súhlase s príkazom, čiže na autonómii vôle. Príkaz nie je kamenným faktom, ktorý by nás do niečoho nútil. Nasledovať ho môžem, ale aj nemusím. Akoby sa mi príkaz zastavil pred nosom, lebo ďalej nedosiahne a musí prosiť. Väčšiu silu nemá.
Ak ktosi nedokáže odmietnuť príkaz (resp. prosbu), je tu problém slabosti vôle, ktorým sa tu nejdem zaoberať. Ak ma ktosi vydiera, má určité donucovacie prostriedky, no autonómia vôle sa tak neruší, stále môžem príkaz odmietnuť, lebo nakoniec je len prosbou.
Moralizátor prikazuje ("Robte X a nerobte Y!"), ale to nás nemusí obťažovať, pokiaľ vonkajšia forma neprekračuje medze slušnosti a nepľuje nám do tváre, či nekričí do ucha. To si od neho skúsime vyprosiť zas my.
Ad (2):
Moralizátor je v prvej bojovej línii, keď je vnímané nejaké porušenie mravov. Nemá čas rozmýšľať, keď horí. Reaguje promptne, podáva nám len základný popis problému: "Musíte viac robiť X a prestaňte úplne robiť Y." Je na mieste spýtať sa, prečo by sme mali X a nemali Y, pretože zmysel prosby-príkazu nemusí byť zjavný. Pýtaním sa na dôvody tlačíme moralizátora, aby rozvinul svoju pozíciu na pevnejšiu pôdu a začal kriticky argumentovať.
Ak moralizátorovi padne sánka a povie, že nepozná žiadne dôvody, že len cíti, že X musí byť a Y nemôže byť, tak diskusia končí. Napriek tomu, ale bolo povedané niečo relevantné: moralizátor je dotknutý dôsledkami našich rozhodnutí, a nezáleží na tom, či je dotknutý priamo (ba až fyzicky), alebo "len" cíti nejaké neurčité nebezpečie. Fakt, že bola vyjadrená prosba, rozširuje repertoár našich možných volieb – stále môžeme a nemusíme prosbe vyhovieť.
Prechod z moralizátorskej pozície na pôdu kritickej argumentácie môže byť veľmi pomalý, pretože mnohé argumenty sa odvolávajú len na iné intuitívne zrejmé princípy. To môže byť dostatočné, ak sme sa dopracovali k intuíciám, ktoré bez konfliktov zdieľame. Domnievam sa, ba až verím tomu, že kritická argumentácia v prospech konkrétnych morálnych princípov môže byť dostatočne pevne založená na faktoch a logike. Na logike preto, lebo argumentácia musí mať určitú formu, vďaka ktorej rozumieme vlastným vetám. Na faktoch preto, lebo naše rozhodnutia (vedomé činy) určitým spôsobom menia svet a svet zas určitým spôsobom pôsobí na nás.
Som naivný, lebo verím, že kritické myslenie je morálne relevantné? Je pravda, že aj keby som mal poznatky Vševedúceho, mohlo by mi byť ľudstvo ľahostajné. Môžem si povedať na to poznanie: „No a čo? Nič nemusím. Nech trpia akokoľvek oni, alebo ja, je mi to jedno.“ Tejto pozícii sa už ani nedá nič vytknúť, lebo dotyčný vie všetko. Ak dodáme, že taký človek je bezcitný, už to nemá žiadnu relevanciu pre jeho rozhodnutie, lebo je to len ďalší fakt, ktorý už zvážil. Diskusiu je rozumné ukončiť.
Ďalším nedostatkom kritického morálneho myslenia je, že nie je zárukou šťastia. Aj keby som bol Vševedúci, viem len možné scenáre, ktoré vzniknú našimi rozhodnutiami. Ten pre celok najprijateľnejší scenár môže byť ale ten, kde budem ja neskutočne trpieť. Ak aj bude niektorý scenár pre mňa prijateľný (šťastný), mám len obmedzené prostriedky ovplyvniť ostatných, aby konali v môj prospech. Napriek týmto nepríjemným možnostiam ale pravdepodobnosť napovedá, že to umravnenie najprijateľnejšie pre celok, bude asi dobré aj pre mňa. Nebudem teda radšej kradnúť, klamať a zabíjať.
Pohodlnosť kritické myslenie odmieta. Nie je nad to, si kdesi sadnúť a čakať, čo dostanem. A keď na niečo dostanem chuť, tak si to vypýtam. Pivo a sviečkovú! Každý deň! Päťkrát denne! A s takým transparentom pôjdem pred tie správne inštitúcie. Dobrí ľudia dožičia...
(Autorom metódy skúmania a rozvíjania morálky, ku ktorej som sa týmto príspevkom snažil priblížiť je R. M. Hare.)
